-

#5

Zastavili sme na okraji lesa, ale aj tak sme už od hlavnej cesty boli dosť ďaleko. Premýšľala som, čo by som urobila, keby sa niečo zvrtne. Asi by som sa len hodila o zem a hrala mŕtvu. Nad svojimi myšlienkami som sa musela uškrnúť.

Zamkol motorku a zložil mi helmu. Ticho sme sa vybrali do lesa. Obzrela som sa vôkol seba. Bol prekrásny deň a les vyzeral ako z rozprávky. Toto ma prinútilo si uvedomiť, ako dlho som už nebola na prechádzke v lese a ako mi to chýba, ale bohužiaľ na to vôbec nemám čas. Aspoň, že za pár mesiacov je tu leto a budem mať omnoho viac času. Cítila som sa ako v nejakej romantickej komédii a predstavovala si, ako ma teraz zavedie k nejakému jazierku alebo čistinke.

Zrazu sa však medzi stromami začali rysovať obrovské obrysy. Nevedela som rozoznať o čo ide, až kým sme neprišli bližšie. Pozerala som sa na staré obrastené kolotoče a horské dráhy. ,, Wau" vydýchla som a nevedela som sa nabažiť toho pohľadu. Ako to, že som o tomto nevedela a nikdy o tom nepočula? Len sa usmial, chytil ma za ruku a už ma ťahal k najbližšej horskej dráhe.

Prechádzali sme po železnej konštrukcii niečo cez 10 metrov nad zemou. Stačilo by malé zaváhanie a už by som letela dole a myslím, že by som sa už tak ľahko nepostavila. Stále ma však držal a s istotou kráčal ďalej. Dostali sme sa na najvyšší bod a tam si sadol. Opatrne som si sadla vedľa neho. Nasávala som čerstvý vzduch a vychutnávala si tento neuveriteľný pohľad. V živote som nič podobné nevidela. ,, Tak čo, stále by si radšej bola na telesnej?" opýtal sa a neodpustil si malý úškľabok. ,, Nie." odpovedala som, stále ohromená prostredím, v ktorom som sa ocitla. Inokedy by som reagovala nejakou ironickou poznámkou, no teraz som na to akosi nemala náladu a to sa naozaj nestáva často. Ešte sme chvíľu sedeli a načúvali štebotaniu vtákov, keď sám od seba spustil. ,, Prepáč za tú scénu s motorkou. Vieš.. ja.. o tomto vie naozaj málokto, ale môj otec bol tiež motorkár a nikdy nenosil prilbu a raz sa mu to stalo osudným. Zabil sa minulý rok." povedal a počula som, ako sa mu zlomil hlas. ,, To on mi to tu ukázal. Chodievali sme sem minimálne raz do týždňa a vždy som sa sem tešil. Rozprával mi, ako to tu raz celé zrekonštruuje a znovu to všetko dostaneme do pohybu. Ako sem budú chodiť ľudia z celého sveta a my dvaja si tu budeme šéfovať. Že to bude najlepší zábavný park na celom svete a ostatné mu nebudú siahať ani po členky. Bol to veľký človek a viem, že na to dokonca začal šetriť, pretože on patril medzi tých pár ľudí, ktorí keď niečo sľúbila, tak to aj do držia. Teda.. až na jeden. Sľúbil mi, že pre moje deti bude tým najlepším starým otcom a dožije sa minimálne 150. Ako mi toto mohol urobiť? Ako ma tu mohol tak nechať?" Pozrela som sa naňho a videla som mu slzy v očiach. Videla som, že sa ich snaží zadržať, ale nešlo to. Utrel si ich do trička pozrel sa na mňa. Sedel predomnou ten istý človek, ktorý hrá frajera v škole a láme dievčatám srdcia, no teraz zraniteľný a s červenými očami vlhkými od sĺz. Opatrne som sa nahla a objala ho. ,, To ma mrzí, naozaj. Netušila som." povedala som potichu. Cítila som jeho silné ruky obmotané okolo môjho pása a cítila som sa úplne v bezpečí a akoby mi nič nemohlo ublížiť. Neviem, či sa vám to už niekedy stalo, ale niekedy, keď niekoho objímete, máte pocit, akoby ste do seba presne zapadali. V náručí ma držal môj úhlavný nepriateľ, ktorého by som ešte pred pár hodinami poslala kade ľahšie, no zrazu sme sa ocitli v úplnej blízkosti a mne to prišlo totálne prirodzené. Akoby sme k tomu boli stvorení. Pomaly sa odtiahol a pozrel mi hlboho do očí. Mala som pocit, akoby okolo nás nič nebolo. Akoby nikto neexistoval a nikto nebol dôležitý, len my dvaja. Nahol sa ku mne a pobozkal ma.

Tento bozk bol iný, ako ten za klubom. Nežný, no zároveň vášnivý a úplne dokonalý. Ani neviem koľko času sme tam ešte takto strávili, no hneď ako som precitla, som sa zhrozene pozrela na mobil. Boli takmer 4 hodiny. ,, Oooh nie, nie, nie, nie, NIE! Nestíham do práce!" úplne som panikárila. Tá práca alebo teda skôr peniaze z nej boli pre mňa neuveriteľne dôležité a nemohla som si dovoliť len tak meškať. Vedela som, že sa na mňa šéf spolieha a berie ma ako tú jednu z mála, ktorá chodí načas. Kľudne by na moje miesto mohol zobrať niekoho staršieho a skúsenejšieho a preto si nemôžem v mojej pozícii dovoliť len tak meškať.

Rýchlosťou svetla alebo teda takou, ktorú nám stará nestabilná železná konštrukcia, po ktorej sme utekali dovoľovala, sme zbehli dole a rýchlym krokom sme sa pobrali späť k motorke. Lucas sa ju pokúsil naštartovať, no akoby osud nechcel, aby sme odišli a rozdelili sa. Mala som také tušenie, že keď opustíme tento les, všetko bude inak. Rovnaké ako než sme sem prišli a rovnaké ako pred incidentom s motorkou. Motorka na tretí pokus naštartovala a Lucas sa otočil, aby mi podal prilbu. Stiahla som ho do objatia a poriadne nasala jeho omamnú vôňu. Naposledy ma stisol a potom som si už nasadila prilbu a dali sme sa na cestu späť do mesta. Na moje počudovanie si presne pamätal aj kde pracujem a tak ma zaviezol rovno tam, začo som mu bola veľmi vďačná. ,, Ďakujem." povedala som a naposledy som sa naňho usmiala. Len prikývol a už upaľoval preč. Ostal po ňom len prach, ktorý rozvírili jeho kolesá a ten pokojne dopadal na zem. O chvíľu sa mi úplne stratil z dohľadu. Vytiahla som z vrecka mobil a pozrela sa na čas. 16:09. To nie je až také zlé. Rýchlo som sa pobrala do baru. Šéf moje 10-minútové spozdenie nijako nekomentoval, aj keď som videla, že si to všimol. Len som sa naňho vďačne usmiala a dala sa do práce.

Celý čas som bola hlavou niekde inde. Bola som z toho celá zmätená a nevedela som, čo si mám myslieť. To, čo sa dnes udialo budem ešte dlho spracovávať.