-

#8

V práci sme mali plno ako každú sobotu. Trhalo ma pri každom dotyku a mala som problém sa sústrediť. Musím sa dať dokopy skôr, než si tieto moje výpadky všimne šéf. Zrazu sa otvorili dvere a do baru vošli Lucasovi kamaráti. Tí sem nezvyknú chodiť. Bar je síce na úrovni, ale pre nich stále akosi nedostačujúci. Myslela som si, že si ma nevšimli, ale Theo mi venoval jeden dlhý neprijemný pohľad ako vtedy v jedálni. Po pár sekundách som to nezvládla a uhla pohľadom.
Zrazu som zbadala ako sa k baru blíži Jake Wild. To ma celkom potešilo, pretože on pôsobí z ich bandy najsympatickejšie. Posadil sa na barovú stoličku a lakte si oprel o pult. Preskočila som postaršieho opilca a venovala sa rovno jemu. ,,Ahoj Jake! Čo ti ponúknem?" opýtala som sa a pokúsila som sa o úsmev. ,,Tri pivá poprosím." povedal a úsmev mi opätoval. Prikývla som a začala som pripravovať poháre. ,,Nemusíš tu čakať. Stačí povedať číslo boxu a my vám to donesieme." povedala som, keď som videla, že sa nepohol z miesta. ,,Vieš... potreboval by som aj niečo iné." povedal teraz už tichšie a jemne sa ku mne nahol. Vyzeralo to, akoby sa bál, že ho niekto začuje. Theo sa pri stole nepokojne vrtel a sledoval našu komunikáciu. Pokojne som prikývla, aby pokračoval, zatiaľ čo som nespúšťala pohľad z pohárov. ,,S Lucasom sa niečo stalo. Nevieš o tom niečo? Mám pocit, že chalani niečo vedia, ale nič z nich nedostanem." Teraz už takmer šepkal a sotva som ho počula. Stále som na nás cítila pohľady a jeho otázka ma znepokojila. Ako to, že nevie o čo ide? Obavy, ktoré som predtým zahnala sa teraz vracali závratnou rýchlosťou, ktorá zapôsobila, že sa mi roztriasli ruky a jeden z polky naplnený pohár sa na zemi rozletel na márne kúsky. Výborne. Toto bolo úplne nepodozrivé chovanie. Výborne Nina. ,,Ummm noo.. Ja o ničom neviem. Veď si ani nie sme blízki." zamrmlala som a neodvážila som sa nadviazať očný kontakt. ,,Skús sa opýtať Rebeccy" vysypala som so seba. Jake sa len uchechtol. Vydýchaný ťažký vzduch preplneného baru bol zrazu neznesiteľný a mala som pocit, že sa začínam dusiť. Nevedela som, čo mu povedať. Ale prečo ten stres? Veď naozaj netuším, čo sa stalo. Lucas mi bol ešte prednedávnom úplne cudzí. Nenesiem zaňho žiadnu zodpovednosť. ,,Fajn teda. Ďakujem za pomoc." povedal stroho. Táto zmena prístupu ma rozhodila ešte viac. Chcela som niečo povedať, ale keď som zdvihla pohľad, videla som mu už len chrbát. Vybavila som ich objednávku a snažila sa nevenovať im pozornosť.
Pri bare som zbadala chalana môjho veku, ale tohto som pre zmenu nepoznala. Prívetivo sa na mňa usmial a kývol mi, aby som prišla k nemu. Mal mäkký pohľad a omnoho jemnejšie črty ako Lucas. Prečo zrazu každého porovnávam s Lucasom? Veď som si s tým chalanom dala dva bozky. Už so spolužiakmi v škôlke som mala rozvitejšie vzťahy. Jeho svetlé vlasy pôsobili až fialovo pod vplyvom farebných svetiel. Objednal si len minerálku a naďalej ma sledoval. Jeho pozornosť mi nebola nepríjemná. Konečne na mňa niekto nepozeral ako na korisť, ale ako na živého človeka, ktorý má aj niečo viac ako výstrih a dieru. Tento cudzinec pôsobil na moju unavenú myseľ ako závan čerstvého vzduchu. Na chvíľu som zabudla na starosti s Lucasom aj na ostré pohľady od jeho kamarátov. Potrebovala som po niečo zájsť do skladu a keď som sa vrátila, nikde som ho nevidela. Bolo to akoby zašlo slnko. V živote by som neverila, že na mňa úplne neznámy človek bude mať takýto vplyv. Sklamane som sa vrátila k práci, no prišlo mi to, akoby som sa snažila prebojovať pohyblivým pieskom a ten ma nonstop ťahal ku dnu. Prečo sa toho zrazu toľko deje? Ešte pred dvoma týždňami som si žila zo dňa na deň akoby nič a teraz sa cítim ako 80-ročná pani, ktorá nutne potrebuje odpočinok, inak upadne a už sa nezotaví. Toto neboli pocity nešťastnej lásky. Nebola to nekonečná ľútosť, ktorá vám pripomína, že ste nažive a že vaše telo je schopné lásky aj utrpenia. Bol to vodopád strachu a viny previazaný stuhou nepokoja ako nechcený narodeninový darček, ktorý musíte prijať s úsmevom a hrdo sa ním pýšiť vždy, keď príbuzní prídu na návštevu. Ako okuliare, s ktorými všetko vyzerá inak. Ako nešťastná nehoda spred desiatich rokov, ktorá na vás vyskočí ako prekvapenie z krabičky, keď si to najmenej želáte. Bol to obal okolo mojej mysle. Roj včiel, cez ktorý nie je nič počuť. Len nekonečný bzukot plný napätého očakávania, kedy dostanete bodnutie.
Zbytok smeny sa tiahol v podobnom duchu.
Studený nočný vzduch, ktorý ma čakal vonku bol ako sen. Aspoň na pár sekúnd mi vyčistil myseľ a znovu som sa cítila ľahká. Slobodná. Ale to netrvalo dlho. Už pár metrov od baru som zbadala vysokú postavu kráčajúcu mojím smerom. Snažila som sa moc si o tom nemyslieť, keďže mesto bolo o takomto čase živé ako nikdy inokedy a nie každý človek ma chce zabiť alebo znásilniť. No toto presviedčanie ma nezastavilo od zrýchleného tempa, ktoré som nabrala. Sklonila som hlavu a vo vrecku som nahmatala vreckový nožík.
Keď som zacítila dotyk na ramene, bola som pripravená jedným presným bodnutím trafiť tepnu a utiecť. Rozbúchalo sa mi srdce a rýchlo som sa otočila. Ruku s nožom som bleskovo vrátila späť do vrecka a nahlas som si vydýchla. ,,Oh preboha, ty si ma teda vydesil!" povedala som a uchechtla som sa. ,,Ahoj, ja som Finn. Finn Marreson." povedal so širokým úsmevom. Hneď som spoznala, že je to ten chalan z baru. Ťažko by sa v tej chvíli vysvetľovalo, aká som bola šťastná, že je to on. Môj pulz si stále držal zrýchlené tempo, ale teraz už z iného dôvodu.