-

#9

Finn ma odprevádzal domov a vymenili sme si čísla. Hodiny napätia a ťaživých obáv sa zrazu vyparili a zdalo sa, akoby po nich nič neostalo. Sledovala som ako sa mu nočný vánok hrá so svetlými kučerami a svetlo pouličných lámp odráža na jeho veselých očiach a priateľskom úsmeve. S Finnom mi bolo inak ako s kýmkoľvek predtým. Inak ako s Lucasom. Vždy som mala slabosť pre bad boyov a mala som nutkanie im pomôcť. Zmeniť ich. Dokázať si, že so mnou to bude iné a že budem ich jediná. Že v sebe majú viac dobra ako ktokoľvek tuší a že práve JA som tá, ktorá ho v nich dokáže prebudiť. Asi to nikoho neprekvapí, keď poviem, že sa mi to nikdy nepodarilo. Chvíle s nimi boli síce vzrušujúce a nikdy som nevedela, čo čakať, no zároveň to bolo aj únavné. Je ťažké byť nonstop v strehu. S Finnom bolo všetko jednoduché. Žiadne hry, arogantné správanie, obavy. Celú cestu ku mne sme sa rozprávali a smiali. Stále sme boli vlastne cudzinci, no cítila som, že budeme dobrá dvojka. Alebo pár?
,,Tak tu sa naše cesty asi rozchádzajú. " poznamenal, keď som sa pred vchodom začala hrabať v taške a hľadať kľúče. ,,No moja cesta sa tu rozhodne končí." povedala som s úškrnom. Najradšej by som s ním ostala navždy. Na rozlúčku ma opatrne objal a potom odišiel.

Neskôr v noci sme si ešte písali a dohodli sme sa, že sa v nedeľu stretneme. No v momente, kedy som zložila mobil a chcela ísť spať, všetko zlé sa vrátilo späť. Všetky tie myšlienky, obavy, Lucas, jeho kamaráti, Alex... Stane sa vám občas, že po mesiacoch nejako nastavených priorít nastane zvrat? Že sa váš zo dňa na deň stane nie len vaším životom? Že vás ťaží omnoho viac ako problémy s peniazmi alebo škola? Najradšej by som sa vrátila o pár týždňov späť a všetko zmenila. Alebo rovno o pár rokov? Viem, že život nie je jednoduchý a moje ťažkosti sú v istom merítku stále len hlúposti, no nedokážem sa na ne tak pozerať. Neviem sa oslobodiť. S týmito myšlienkami som konečne zaspala.

Ráno bolo pokojné. Síce som sa zobudila až okolo 11, no to je v nedeľu rozhodne stále ráno. Pripravila som sa na svoj "ranný" beh a vybrala sa von. Beh je skvelý na prečistenie mysle, no už ani ten mi v poslednej dobe nepomáha. Mala som dojem, že na sebe cítim oči. Nervózne som si vybrala slúchadlo z ucha a obzrela som sa. Zdalo sa mi, že niekoho vidím stáť medzi stromami. Zalapala som po dychu. Presviedčala som samú seba, že som zase len paranoidná a v tom som pocítila náraz. Bola som tak sústredená na tieň v stromoch za mnou, že som zabudla sledovať cestu pred sebou. Prvý náraz bol pomerne mierny. Predpokladám, že som niekoho zvalcovala. No ten druhý už taký mierny nebol, keďže som dopadla na tvrdý chodník. ,, Veľmi ma to mrzí, ja-" spustila som, zatiaľ čo som sa dvíhala zo zeme. No v tom som sa zasekla. ,, Lucas" vydýchla som v šoku. Stále nevyzeral najlepšie, no z nás dvoch momentálne obišiel rozhodne lepšie. On totižto našu kolíziu ustál. Ticho sledoval prekvapenie v mojej tvári. ,, Prepáč. " povedala som teraz už vyrovnanejšie. Len prikývol hlavou. V jeho tvári nebola žiadna emócia. Viem si živo vybaviť, ako som ešte pred mesiacom chcela akúkoľvek emóciu z jeho tváre vymlátiť a teraz by som spravila čokoľvek, aby som z neho dostala nejakú reakciu. Hnev, sklamanie, nech mi pre mňa za mňa aj vynadá. No nič neprišlo. Spustil zo mňa pohľad a pustil sa do opäť do chôdze. ,, Počkaj!" zavolala som naňho. Spomalil, no nezastal. Rýchlo som ho dobehla a postavila sa mu do cesty. ,, Rozprávaj sa so mnou. Prosím." povedala som naliehavo. Pri pohľade na jeho unavenú tvár mi bolo ťažko. Mal temné oči a ruky držal naďalej vo vreckách. Hľadel priamo na mňa, no zdalo sa mi, akoby ma ani nevidel. Neudržala som sa a objala som ho. Objatie mi okamžite opätoval. Pevne ma stisol v náručí a ja som nasávala jeho úžasnú vôňu. Beriem späť. Nie je len ďalší z mojich bad boyov. Cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy a potichu som mu vzlykla do mikiny. Okamžite stuhol a pomaly ma od seba odtlačil, aby mi videl do tváre. ,, Prečo plačeš?" opýtal sa vystrašene. Zmätene mi behal očami po tvári a palcom mi utrel slzu z líca. Nevedela som odpovedať. Nechcela som túto chvíľu kaziť. Len som pokývala hlavou a jemne som sa usmiala na znak toho, že to nie sú slzy smútku. Stiahol ma späť do objatia. Ako mi môže niekto, koho som nikdy nemala takto chýbať? Cítila som sa, akoby som do jeho náručia patrila. Akoby pre mňa na svete neexistovalo lepšie miesto. Snažila som sa všetko dopodrobna zapamätať. Jeho vôňu, jeho pevný dotyk, mäkkosť jeho mikiny, jeho dych na mojom chrbte. Moje telo bolo absolútne v pokoji, no všetky moje zmysly pracovali naplno. Bála som sa ako dlho to potrvá, kým ma bude zase držať v náručí. Vytvoriť perfektnú spomienku bolo teraz najdôležitejšie. Rukou ma hladil po chrbte a mala som dojem, akoby ma každou sekundou držal tuhšie a tuhšie. Vtom opäť zamrzol. ,, Nie tu." zašepkal mi do ucha a už ma ťahal za ruku.

Sotva som s ním dokázala držať krok, no za pár minút sme boli pred jeho domom. Nepokojne sa obzeral, akoby niekoho hľadal. Rýchlo ma vtiahol dnu a v momente ma zase dusil v objatí. ,, Škrtíš ma." pridusene som sa mu zasmiala do hrude. Okamžite ma pustil a s úsmevom mi hľadel do očí. Opäť tie iskričky. Tie malé ohníky, ktoré mi tak hrozne chýbali. No stále boli akosi tlmené. Akoby ho tiež čosi ťažilo. Ďalších niekoľko hodín som strávila snahou dostať z neho nejaké informácie, no márne. Ale to ma až tak netrápilo. Bola som vďačná za každú minútu s ním.

Kráčala som späť domov, keď mi zazvonil mobil. Finn. S úsmevom som zdvihla. ,,Dnešok stále platí? " opýtal sa. Už pri zvuku jeho hlasu som zacítila nezvyčajný pokoj. Moja hlava práve prežívala taký zmätok, aký sa asi slovami ani nedá opísať. Finna poznám len necelý deň, no je mi s ním nezvyčajne príjemne. No fakt, že Lucas sa zrazu ocitol späť v mojom živote trošku mení situáciu. Trošku viac. ,, Samozrejme, že platí!" zahromžila som s falošným pohoršením v hlase. ,, Okeeeej okeej, kľud. Jednoduché 'áno Finn' by bohate stačilo, no asi nemám na výber." Z jeho hlasu som cítila, že sa tiež usmieva.

Po pár minútach doťahovania sme sa dohodli na mieste a čase nášho stretnutia. No už som nebola taká pokojná ako predtým, keďže ma informoval, že berie skate a mám sa vhodne obliecť, pretože ma ide naučiť jazdiť. Moje námietky rýchlo zamietol a stál si za svojím. Nie som práve drevo, no preferujem ostať nohami pevne na zemi. No aké zlé to len môže byť?

Zdravím vás na konci dnešnej časti. Úprimne neviem ako toto funguje, keďže je to poprvé, čo sa vám takto oficiálne prihováram. :D
Ako autor sa vám chcem v prvom rade neuveriteľne poďakovať za vašu podporu a trpezlivosť, ktorú so mnou máte. :D Fakt, že to, čo píšem niekoho naozaj zaujíma a tento príbeh si získal toľko z vás, ma neskutočne teší. :) ❤️
Rozhodne sa budem snažiť pridávať častejšie a dúfam, že vás príbeh bude aj naďalej baviť.
A ešte sa vás takto na záver musím opýtať...
Team Lucas alebo Team Finn? :D

Určite mi napíšte, ako sa vám časť páčila a aj vaše odpovede, keďže ma veľmi zaujímajú. :)
S pozdravom,  J