-

#6

Čas v práci mi ubehol rýchlo a ani som sa nenazdala a bol ďalší deň. Ráno prebehlo rovnako ako vždy a do školy som zase meškala. Pred vchodom som sa ešte obzrela a pohľadom preskenovala parkovisko. Jeho motorka tam nebola. ,,Určite len mešká." povedala som si.

Po ceste do triedy som nad tým nemohla prestať premýšľať. Neviem, či som nemohla prestať premýšľať nad faktom, že mešká alebo celkovo nad ním. Nedokázala som ho dostať z hlavy. Lea ma nečakala, pretože vraj dostala nejakú virózu a tak už zrejme do konca týždna ostane doma. Po prvých dvoch hodinách som zistila, že Lucas nie je v škole. Mala som z toho zlý pocit. Snažila som sa presvedčiť samú seba, že to nie je kvôli mne, ale nedarilo sa. Ak to je kvôli mne, tak mu potom tiež nie som ľahostajná, či? Ale prečo by sa mi potom vyhýbal? Pravdepodobne mi len začína šibať z nedostatku spánku.

Celý zbytok dňa som nebola vo svojej koži. Na obede som sedela pri nejakých babách z nižšieho ročníka. Bola som tak mimo, že by som si to pravdepodobne ani nevšimla, ale bavili sa o Lucasovi a jeho skupinke. Zdvihla som zrak a pozrela sa smerom k ich stolu. Aj oni pozerali na mňa, ale inak ako zvyčajne. Akoby ma z niečoho vinili. Začínala som mať fakt obavy, ale snažila som sa to vytlačiť z mysle.

V práci sa mi čas neuveriteľne vliekol. Už dávno ma nikto takto nerozhodil. Asi od doby, keď som chodila s Alexom. Pri spomienke naňho ma striaslo. Okamžite som tú spomienku zahnala a zas sa sústredila na prácu.

Zbytok týždňa som ani poriadne nevnímala. Poprvé za mesiace som sa cítila sama. Samota mi nikdy predtým nevadila, ale teraz ma zožierala zaživa. Lucas sa v škole do konca týždňa ani neukázal. V sobotu som sa stretla s Laurou, kamoškou zo starej školy. Skvelo sme sa porozprávali a napokon som jej povedala aj o Lucasovi. Vyšlo najavo, že jej mama pozná Lucasovu mamu a občas k nim zájdu na večeru. ,,Boli sme u nich aj včera. Moc som si s ním moc nesadla a nie sme kamoši, ale aj tak sa zvykneme baviť, keď sme u nich aspoň toľko, aby naše mamy boli spokojné. Lenže včera sa vôbec neukázal. Ani by som nevedela, že je doma, keby sa hudba z jeho izby neozývala na celý dom." povedala Laura. ,,A nevieš náhodou čo sa mohlo stať?" opýtala som sa. ,,Nie, ale asi to nebude len tak. Inokedy ho vytiahla z izby za každú cenu alebo dokonca poslala mňa za ním. Ale včera nič. Naozaj to nemajú ľahké.. ani jeden z nich. Vieš, čo sa stalo jeho otcovi, však?" odpovedala mi. Len som prikývla. Toto sa mi naozaj nepozdáva. Už tu nejde o mňa. V tomto bude niečo vážne. ,,Počuj... pochopím, ak odmietneš, ale myslíš, že by si mi mohla dať jeho adresu?"

O 20 minút som už stála pred jeho domom. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala. Na toto vôbec nemám právo. Kto si myslím, že som? Čo tu vôbec robím? Veď nie sme ani priatelia. Zbláznila som sa už úplne? Nie som v pozícii na niečo takéto.
Z premýšľania ma vytrhol zvuk odomykania dverí. Stuhla som. Otvoril mi on. Vyzeral hrozne. Teda.. tak hrozne, ako sa len na niekoho, kto vyzerá ako boh dá. Tmavé kruhy pod očami, vlasy strapaté a oblečenie akoby si ho neprezliekol už tak týždeň. Pozrela som mu do očí. Stáli sme tam a ani jeden z nás nepovedal ani slovo. No nebolo to také to trápne ticho, kedy čakáte kým jeden z vás prehovorí a preruší ho. Toto ticho bolo hlučnejšie a výrečnejšie než slová. Po chvíli odstúpil od dverí a naznačil mi, aby som vošla dnu. Prešla som cez prah a prezrela si jeho dom. Bol moderný a priestranný. Nechápem, ako si niečo také môžu dovoliť. Prešiel ku gauču a zvalil sa naň. Stále bez jediného slova. Chvíľu som sa ešte obzerala a potom som si prisadla. Tvár mal skrytú v dlaniach a pokojne dýchal. Prisunula som sa bližšie a vzala jeho ruku do tej svojej. Pozrel sa na mňa a šklbol kútikom. To mal byť zrejme náznak úsmevu. Usmiala som sa naňho a rozhodla sa konečne prehovoriť, aj keď toto ticho sa zdalo ako omnoho prijateľnejšia varianta. ,,Vieš, že si veľmi nespoľahlivý a nezodpovedný?" povedala som. Zodvihol obočie a zatváril sa prekvapene. Potešilo ma vidieť v jeho tvári nejakú typickú ľudskú reakciu. To je dobré znamenie. ,,Ako je možné, že ma stále dokážeš prekvapiť, Woodová?" opýtal sa. V tej chvíli by som bola schopná odprisahať, že jeho hlas je tým najkrajším zvukom na svete. Počuť moje meno z jeho úst mi prinieslo viac radosti ako čokoľvek za posledných pár dní. V tom momente ma zaplavil totálny pokoj a úľava, ale skoro som sa spamätala a uvedomila si, že sa len smievam ako psychopat zatiaľ čo on čaká na odpoveď. ,,Tak za prvé, nedopovedaj mi na otázku otázkou a za druhé, čo ja viem? Ja nemôžem zato, že som taká úžasná." ušrnula som sa. ,,Fajn teda. Netuším z čoho súdiš, že som nespoľahlivý a nezodpovedný, ale nemôžem ti protirečiť a tak sa teda hlboko ospravedlňujem." tentoraz sa ušŕňal on. Zase som mu videla iskry v očiach. Síce slabšie ako zvyčajne, ale rozhodne viac, než keď mi pred pár minútami otvoril dvere. ,,No z čoho asi? Neplníš si povinnosti. Nechodíš do školy, ráno ma nemá kto ohrozovať s motorkou... úplná katastrofa." povedala som a mala som problém udržať si na tvári vážny výraz. Pousmial sa, no vzápätí zvážnel.

,,Nemala by si tu byť." vyhŕkol zrazu a už bol na nohách a smeroval k dverám. Zmätene som sa postavila a nasledovala som ho. ,,Čo tým myslíš? Čo sa deje? Neodídem, kým mi to nevysvetlíš." povedala som a ruky som si založila na hrudi. ,,Odíď." povedal s kamennou tvárou. Bola som v šoku. ,,N-nie." zakoktala som. ,,Prosím povedz mi, čo sa deje." povedala som trasúcim hlasom. ,,Ako si sa sem vôbec dostala? Odkiaľ máš moju adresu? Okamžite odíď z môjho domu." zavrčal a vykročil smerom ku mne. Zatriasla som hlavou a vybehla von. Počula som len ako za mnou tresli dvere.
Čo sa to tu dočerta deje?