-

#7

Stále som bola roztrasená z toho, čo sa práve stalo. Lucas nemal bohvieakú povesť a vždy mal problémy, ale takéto správanie som od neho naozaj nečakala. Poznáte ten pocit, keď niekde v hĺbke mysle cítite spomienku, ale neviete si ju vybaviť? Ten pocit som práve prežívala ja. Jeho chovanie mi bolo cudzie, ale zároveň desivo známe. ,,Mysli." rozkázala som si a hrabala v pamäti. ,,MAX" zhrozene som vydýchla. Síce som kráčala naprieč parkom s psíčkarmi a rodičmi s deťmi,ale zrazu akoby som sa vrátila o 2 roky späť.

flashback
,,Prosím nerob to!" kričala som a hlas sa mi lámal a zadrhával v hrdle. Cez slzy som sotva videla. Roztrasené ruky som natiahla za rozmazanou postavou predomnou, ktorá sa mi šikovne uhla. ,,Nedotýkaj sa ma! Bodaj by som ťa nikdy nestretol." povedal a z jeho hlasu sršal chlad. Tieto slová boli ako nože, ktoré sa mi znovu a znovu zabodávali do hrude. Takéhoto som ho vôbec nespoznávala. ,,M-ax pr-osím... aspoň mi to vysvetli" nad svojím hlasom som už mala minimálnu kontrolu. ,,Čo tu vôbec robíš? Ako si sa sem dostala?" vybehol na mňa. Toto ma už úplne zložilo. Zviezla som sa na zem a posledné, čo som videla bol čierny Mercedes vychádzajúci spoza rohu ako smrť. Ako večná pripomienka mojej minulosti. Bol to ON. V tom momente sa mi zotmelo.
end of flashback

Z hrozivých spomienok ma vytrhol prechod pre chodcov, na ktorom na mňa niekto zatrúbil. ,,Super, teraz sa ešte dám zabiť." zamrmlala som si a teraz už prítomnejšie som sa pobrala domov.
To, čo ma čakalo tam bola hotová nočná mora. Neverila som vlastným očiam. ,,Nie nie nie nie NIE!" vykríkla som a rozbehla sa k čiernemu Mercedesu. Auto predo mnou začalo cúvať a tak som zrýchlila. Zúrivo som sa nalepila na predné sklo a zbadala vydesený manželský pár staršieho veku. V šoku som sa otočila a bez slova utekala k domu. Už som sa naozaj zbláznila. Myslela som si, že paranoie som sa už zbavila.
Zavrela som sa v izbe a pri myšlienke na prácu, ktorá samozrejme obsahuje opustenie domu a kontakt s ľuďmi, mi zovrelo žalúdok. Dala som si studenú sprchu a snažila sa upokojiť. Po pár minútach mnou už znovu triaslo a zrazu som mala pocit, že medzi štyrmi stenami už nevydržím ani minútu. Na hodinách bolo ešte len pol šiestej a v bare začínam o 7. Do uší som si dala slúchadlá a pokúsila som sa nemyslieť. Ale to bolo nemožné. Myšlienky mi bežali hlavou a nedali mi ani chvíľu pokoja. ,,Je možné, že s tým má niečo spoločné? Ako ma tu našiel? Odkiaľ vie o Lucasovi? Prečo? Prečo mi nedá pokoj?" hromžila som, zatiaľ čo som pobehovala po izbe a chaoticky rozhadzovala rukami. ,,Oh FANTASTICKÉ. Teraz sa ešte k tomu rozprávam SAMA SO SEBOU!?" musela som sa na sebe zasmiať. Som taká patetická. Pravdepodobne s tým Alex nemá nič spoločné a ja si to len nahováram. Presne tak. Nahováram si to. Veď som si o Lucasovi celý ten mesiac, čo ho poznám myslela, že je to najmenej čo len človek môže byť a zrazu je z neho anjel? Po jednom peknom popoludní? Zrejme bol len sklamaný, že som sa tam naňho rovno nevrhla. ,,Áno, presne." povedala som nahlas, aby som o tom samú seba presvedčila.
Ale vtedy som ešte ani netušila, čo ma čaká...