New school, new rules

#1⭐️

Prvá a úvodná kniha trilógie School & rules.

•Je dôležité, čo napíšeme, nie ako to napíšeme💜

...

"Neboj oni si ťa obľúbia, máme tu dobrý kolektív"

Určite. Tieto kecy učiteliek som už poznal naspamäť. Áno nie je to prvýkrát, čo som prestúpil na inú školu.

Nikde ma nemali v láske, a to len preto, že som bol trochu iný... no dobre priznávam nebol som iba trochu iný. Popravde nikoho takého ako ja som nepoznal. A ak som aj o niekom vedel, tak viem, ako dopadli. A musím povedať, že ja som ešte skončil dobre.

"Takže chcela by som vám predstaviť vášho nového spolužiaka. Yoongi nechcel by si sa im predstaviť?"

Neisto som na ňu pozrel, no napokon som spravil, ako mi povedala.

" Takže ako ste už počuli, volám sa Min Yoongi, bývam v neďalekej štvrti no a..."

Chcel som povedať, koľká je táto škola v poradí, keďže som prestupoval častejšie, ako som vlastne študoval, no neprišlo mi to práve vhodné.

Pomaly som zdvihol svoj pohľad na triedu. Čakal som posmešné pohľady, poprípade zborový rehot na celú triedu. Väčšinou to tak býva. Nováčikovia bývajú vystavení skúškam od študentov, aby sa mohli začleniť do kolektívu. Na každej škole to bolo iné, no ani na jednej to nebolo zrovna príjemné.

Moje oči sa pomaly zodvihli spolu s mojou hlavou, aby mohli preskenovať môj nový kolektív, v ktorom sa na nejakú dobu budem snažiť čo najviac fungovať a prispôsobiť sa ich pravidlám. No namiesto očakávaných pohŕdavých výsmechov sa objavili bežné výrazy milých ľudí.

Niektorí mi veľmi nevenovali pozornosť. Naopak iní sa na mňa pozerali s príjemnou energiou v očiach. Cítil som sa zvláštne, keďže som na takéto reakcie nebol zvyknutý, no zároveň ma ich reakcie upokojovali.

"Dobre veď sa ešte zoznámite cez prestávku"

Prerušila toto ticho moja, už nová triedna.

"Máme práve dejepis a budem vás ešte učiť angličtinu. Rozvrh hodín si dostal spolu s novými knihami od pani riaditeľky a ak nie, tak sa po hodine zastav u mňa. Máš tam rozpis všetkých dopoludňajších hodín. Poobedné hodiny budeš mať podľa zamerania, aké si si vybral. To už pani riaditeľka vydiskutovala s tvojou mamou. Keby niečo potrebuješ, obráť sa na niekoho z triedy, určite ti radi pomôžu. Môžeš si vybrať miesto, kde budeš sedieť"

Dopovedala a hrdo sa pozrela na ostatných študentov.

Rozhliadol som sa po triede a zrak mi padol na prázdnu lavicu v predposlednom rade. Neváhal som a rýchlym krokom som si išiel sadnúť. Viem, že by som si nemal moc sadať sám, keďže moje učenie nie je žiadna sláva. No moja priorita nebola veľmi škola.

Keďže som veľa prestupoval, a môžem povedať, hľadať zakaždým novú strednú s ako-tak zaujímavým zameraním je namáhavé. Ani som nedúfal, že by som tu mohol vydržať dlhšie ako mesiac. Vždy, keď som si nejakú školu obľúbil, alebo ma začali predmety naozaj baviť, musel som odísť kvôli tomu, že som nezapadol do kolektívu.

Môže to vyznieť ako nezávažný problém, ale keď niečo začne prerastať do štádia, kedy nad sebou rozmýšľate, prečo ste takí, akí ste a prečo nemôžete byť iní, je to naozaj zlé.

Lebo vo chvíli, kedy sa modlíte byť ako všetci ostatní a zbaviť sa všetkého jedinečného, čo vás vystihuje, viete, že niečo naozaj nie je v poriadku. Ja som sa rozhodol radšej byť spoločenský nenávidený a označovaný za čudáka, akoby som si mal vytvárať falošnú osobnosť podľa prostredia.

Možno to bola chyba. Možno som tým iba viac trpel a všetci okolo mňa tiež.

Ale viem, že ak by som zvolil prvú možnosť, neskôr by som ani nevedel, ktorá s tých vytvorených osobností je vlastne moja.

Teraz tu sedím, v poloplnej triede žiakov, z ktorých mám zmiešané pocity. Mal by som mať dobrý pocit z toho, že zatiaľ pôsobia fajn, ale popravde ma to znervózňuje. Lebo väčšinou vám ublížia najviac tí, od ktorých to najmenej čakáte.

Škola, v ktorej teraz nejakú dobu pobudnem je jednoduchá umelecká škola zameraná na všetko možné. Spev, tanec, hra na hudobných nástrojoch, masmédiá, písanie... Je to niečo ako základné gymnázium pre umelecké oblasti.

No ako som už povedal, nechcem si tu veľmi zvykať, keďže pravdepodobne o mesiac znovu budem musieť odísť. Aj keď ma dosť prekvapili reakcie ľudí okolo, za každou milou tvárou sa skrýva tá pohŕdavá časť. Vždy je to tak.

Svoj utiahnutý pohľad som zdvihol zo svojich rúk pod lavicou dopredu.

Predo mnou sedeli dve nižšie dievčatá.
Vyzerali inteligentne, takže snáď budem môcť ostať sedieť aj sám, pokiaľ mi budú na písomkách pomáhať. Za mnou sa ozýval smiech dvoch chalanov.

Pohľad na nich mi pripomenul môjho bývalého najlepšieho kamaráta, ktorý pred pár rokmi odišiel z mesta. On bol jeden z mála ľudí, ktorí ma naozaj poznali takého, akým som bol. A akým som aj teraz. Ale niekde hlboko vo vnútri mojej duše.

Keďže som sedel v strednom rade, vedľa mňa boli ešte dva rady širokých lavíc. Bočných susedov som moc neriešil, keďže nie sú takí podstatní ako tí predo mnou a za mnou. Vytiahol som si knihy na spomínaný dejepis a snažil som sa nepútať na seba pozornosť.