#3⭐️

518 39 0
                                    

YOONGI:

Prebudil som sa do pekného dňa.

Slnečné lúče prenikali do mojej izby aj cez zastreté žaluzia.

Aj keď bola malá a mohla pôsobiť útulne, ja som sa v nej tak necítil.

Niečo mi tam chýbalo.

Veľká a široká manželská posteľ oproti ktorej je biela rozsiahľa skriňa.

Vedľa sa nachádza tá pracovná časť mojej izby. Jednoduchá knižnica, pracovný stôl a veľká kopa neporiadku na ňom.

V poslednom kúte stál čierny klavír.

Áno, miloval som hudbu a aj stále milujem ale akosi som k nej stratil srdce.

Nemám žiadnu motiváciu to robiť.

Viem, že tento drevený nástroj tu bol vždy, keď som potreboval.

Vedel som si na ňom vybiť všetky svoje emócie.

No tie sa teraz snažím potláčať a neukazovať, takže som sa musel odpútať aj od klavíra.

A keď nájdem miesto a ľudí, pri ktorých si budem môcť otvoriť svoje emócie a vypustiť ich na  povrch, až potom si budem môcť zaň sadnúť a hrať moje obľúbené skladby.

Aj keď začínam ťažko pochybovať, že také miesto alebo ľudia neexistujú.

Lebo aj tak na konci všetkého si ublížim ja sám.

Lebo to ostatným dovolím.

Keď som sa konečne vyhrabal z postele zamieril som do kúpelne, kde som vykonal rutinnú hygienu.

Obliekol som si prvé, čo mi padlo pod ruku. Modré roztrhané rifle, biele tričko a čiernu zapínaciu mikinu s akýmsi ornamentom na chrbte.

"Tak si daj aspoň vajíčka"

Snažila sa do mňa mama napchať nejaké to sústo z raňajok.

"Nemám chuť mami"

"Veď v poslednej dobe nič neješ, si len kosť a koža"

Povedala a nechala na mňe svoj ustarostený pohľad.
Samozrejme, že preháňala, ako vždy.

Zobral som si jeden croissant aby bol pokoj a vydal som sa na cestu do školy.

Pri škole som už rozpoznával známe tváre mojich spolužiakov.

Iba som si potiahol kapucňu viac do čela a rýchlou chôdzou som prešiel do triedy.

Tam som už videl Jimina a Taehyunga ako sa rozprávajú spolu s tým tretím chalanom.

"No taaak Hobi povedz mi too"

Udieral Jimin toho chalana jeho malými zlatými ručičkami do jeho ramena.

Tak už viem, že sa volá Hobi.

Všimol som si jeho veľký široký úsmev keď sa zabával na Jiminovi.

Akonáhle sa pozrel na mňa, tak mi prebehli zimomriavky po celom tele.

Tá veselá energia, ktorá z neho išla ma až priam pálila na koži.

V mojom vnútri ma zalial príjemný pocit a ja som  na zlomok sekundy cítil šťastie.

Kútiky mojich pier sa nevedomky zdvihli a ja som nemohol vidieť nič iné:

Iba ich 3 a ich veselé úsmevy plné šťastia a smiechu.

A Hobiho žiaril najviac.

No potom som si uvedomil, že znovu sa nechávam ovládať.

Rýchlo som si sadol do lavice a zrak som upriamil na tabuľu. Čo sa to so mnou zase deje?

Nemôžem predsa nechať emócie, aby ma ovládali.

Iba si zachovať chladnú hlavu a ísť dopredu bezohľadu na to, čo tam bude.

Aj tak to skôr či neskôr budem musieť prekonať.

A keď si to nebudem brať k citom, prejdem to rýchlejšie.

...
Konečne bola posledná hodina.

Bola to hudobná, ktorú mám za normálnych okolností veľmi rád, no teraz sme ju mali suplovanú.

Dala nám voľno.

Super.

Zase nebudem mať čo robiť.

Všimol som si, že sa celá trieda zbehla dozadu, kde sedí ten Hobi a hneď som pochopil, čo sa deje.

Idú hrať flašu.

Hra na ktorú mám nie moc dobré spomienky.

New school, new rulesDonde viven las historias. Descúbrelo ahora