Keď som sa dostala z nemocnice tak som celý čas premýšľala nad tým čo sa stalo. Ak sa mi to všetko snívalo tak asi vážne budem potrebovať psychologičku. Veď to všetko bolo také reálne.
Flashback
Doniesla som Sáru ku mne domov. Položila som ju na posteľ a išla som pre vodu a handru. Handru som namočila do vody a položila som jej ju na čelo.
"Bože ty horíš!" Povedala som a smutne som sa na ňu pozrela.
"Je to moja vina, prepáč!" Povedala som a postavila som sa k nej chrbtom.
"Nie je to tvoja vina." Povedala no ja som vedela že je. Ak by som sa rozhodla nedobehnúť ju tak to mohlo skončiť úplne inak a vôbec veď to boli upíri! Pre boha veď tí neexistujú! Keď som sa chystala niečo povedať domom sa ozval zvonček. Zišla som schody a keď som otvorila dvere stál tam Brandon? Čo ten tu robí?
"Ahoj. Prišiel som sa pozrieť či ste vpohode." Povedal a usmial sa.
"No, Samanta má horúčku, ale inak je vpohode." Povedala som a usmiala som sa.
"Samozrejme, môžem ísť dnu?" Opýtal sa a ja som ho pustila.
"Idem sa hore pozrieť na Samantu." Povedala som a on prikývol. Vyšla som hore a keď som bola u nej tak už sedela.
"Odpočívaj." Povedala som a priložila som jej ruku k čelu. Zdá sa že teplota už nejako tak pominula.
"Som vpohode, naviac musím ísť domov, lebo rodičia ma zabijú ak sa nevrátim." Povedala a ja som si povzdychla.
"Opýtam sa Brandona či by ťa neodviezol ok?" Opýtala som sa a ona na mňa pozrela nechápavo.
"On je tu?" Opýtala sa a ja som prikývla. Vybehla som potom dole no keď som sa ho chcela opýtať tak som začula že s niekým telefonuje. Ostala som stáť teda na schodoch tak aby ma nevidel.
"O čom to hovoríš?" Opýtal sa.
"To nespravím!" Povedal a rozhodil rukami. Čože?! Čo nespraví?
"Ale...." Začal protestovať no ten na druhej strane ho rázne zrejme stopol.
"Fajn!" Povedal a povzdychol si.
"Len sa musím k Samante dostať bližšie a potom....." Ďalej som už nepočúvala lebo som rýchlo vybehla hore za ňou.
"Tak čo?" Opýtala sa a ja som sa až teraz prebrala z tranzu.
"Uhmm?" Opýtala som sa.
"No či ma odvezie." Zasmiala sa slabo.
"Jaaaj, má veľa práce takže už musel ísť." Zaklamala som a modlila som sa aby odišiel. Keď som počula buchnutie dverí výrazne sa mi uľavilo.
"Tak poď pôjdem s tebou." Povedala som a pobrali sme sa dole. Obuli sme sa a vyšli sme von z domu.
Keď sme už boli pri jej dome tak som ju zastavila.
"Ja, mrzí ma to! Bude lepšie ak sa na určitú dobu....." Nedopovedala som lebo mi to bolo ťažké hovoriť a to ešte pred ňou.
Pozrela na mňa a chcela niečo povedať, no zrazu vyšla jej mama von z domu.
"Samanta! Kde si do čerta bola? Čo sa to stalo a kto to je?" Opýtala sa no ja som už mala dávno na sebe čiernu mikinu s kapucňou a kráčala som preč.
Kráčala som cez tmavé uličky opäť, ktoré viedli k môjmu domu a mala som pocit že ma niekto sleduje. Neotáčala som sa, len som zrýchlila krok. Keď som prišla domov išla som hneď spať..........
End flashback
Snažím sa spomenúť na nejakú dôležitú informáciu, ktorá by mi nepovedala že toto vážne nebol len sen. Teda vlastne jedna tu je, ten náhrdelník, ktorý som našla v tom parku mám stále na svojom krku. Na internete som ponachádzala že takéto prívesky nosia upíri, aby sa chránili pred slnkom alebo že slúži na uzdravenie, pretože tá guľôčka je vraj vyplnená upírimi slinami spolu s krvou. Fujjj! Asi hodím tyčku. Dala som ten prívesok zo seba rýchlo dole a nechala som ho na pulte v kuchyni. Pobrala som sa do svojej izby a ľahla som si. Chvíľu som len tak premýšľala no potom mi niečo zišlo na um. Zobrala som mobil a zavolala som Samante.
"Prosím?" Ozvala sa.
"Nezájdeme von?" Opýtala som sa jej.
"Môžme, kde sa stretneme?" Opýtala sa.
"Čo ja viem, napríklad pred mojím domom o 30 minút?" Opýtala som sa.
"Okej." Povedala a zrušila. Ja som si ešte ľahla na 10 minút a potom som sa išla prichystať.
Vyšla som pred dom a Samanta už na mňa čakala.
"No ahoooj." Pozdravila som ju a objala.
"Čaues." Zasmiala sa a objatie mi opätovala.
"Tak kam pôjdeme?" Opýtala som sa.
"Neviem, kam by si chcela?" Opýtala sa.
"Mne je to jedno, hlavne sa prejsť." Povedala som a ona prikývla. Prechádzali sme uličkami a bavili sme sa o všetkom možnom, dokonca som jej povedala aj to čo si moja myseľ vraj iba pôvodne vymyslela. Jej reakcia ma prekvapila. Pretože sa tvárila úplne vpohode a povedala že mi verí.
"Ja si nie som istá Samanta! Toto všetko je také divné! Akoby reálne!" Povedala som a potom mi zišlo na um ako jej to dokážem.
"Doma mám ten náhrdelník o ktorom som ti vravela, pod ukážem ti ho!" Povedala som a kráčali sme ku mne domov. Keď som prišla do kuchyni na pulte už dávno nebol.
"Ale veď! To nie je možné!" Povedala som a ešte raz som prezrela pult. No nič.
"Veď som ho nechala tu." Povedala som a tresla som rukou o pult.
"Ja ti verím Val, neboj sa nič no vidím že si rozrušená." Povedala a položila svoju ruku na moje rameno.
"Musím vedieť čo sa to stalo, a viem že toto nebol sen! Určite to bola realita." Povedala som.
"Rada by som ti pomohola, ale ak vážne existujú tí muži čo o nich hovoríš mali by sme to nechať na políciu. Je to príliš nebezpečné pre nás." Povedala a súcitne sa na mňa pozrela.
"Veď policajti aj tak nič nespravia. Možno by o tom Brandon vedel viac." Povedala som a začala som premýšľať či v najbližšej dobe sa predsa nerozhodnem ísť navštíviť ho. V škole sa ho na to pýtať určite nebudem.
"Ty myslíš že by Brandon mohol byť jeden z nich?" Opýtala sa Samanta vystrašene. Ja som pozrela na ňu.
"Ak áno tak máme veľký problém." Povedala som rozhodne a modlila som sa aby to nebola pravda...........
YOU ARE READING
VaMpIrE LoVe
RomanceValéria si žije spokojný život, tak ako každý iný študent v jej veku. Má veľa kamarátov, svojho priateľa, dokonca by sa dalo povedať že ju považujú za najkrajšie dievča na škole a taktiež vie aj spievať. Je celkom slávna a je aj múdra a učí sa dobre...
