VaMpIrE LoVe

28.Kapitola

"No tak už to vyklop!" Povedala Samanta lebo ja som nejako nenachádzala odvahu jej to povedať. Nervózne som prechádzala po wc-kach a každý kto tu vošiel toho som vyrazila.

"Uhhh! Noo, totiž, vieš, aarrrght!!!! S niekým som spala ok?" Povedala som s ona otvorila ústa do korán.

"To si robíš prdel?" Opýtala sa a pozerala na mňa akoby som to nebola ja. Ja som na ňu pozrela a pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu.

"A s kým?" Opýtala sa a videla som akoby bola šťastná, ale zároveň aj smutná?

"No to je práve to!" Povedala som frustrovane a hlavu som si skrila do dlaní.

"S Carterom...." Keď som to dopovedala ostala stáť s otvorenou pusou a čumela na mňa asi päť minút.
Zrazu zazvonilo a my sme sa pobrali späť do triedy.

"Tak to... Nemám slov." Povedala nakoniec a sadli sme si na svoje miesta. Celý deň sme boli ticho. Pred koncom som sa odvážila niečo opýtať.

"Hneváš sa na mňa?" Opýtala som sa jej. Pozrela na mňa, chvíľku bola ticho a potom ma objala najviac ako vedela.

"Samozrejme že nie! Ale som rada že si mi to povedala no chcem počuť aj detaily." Rýpla si a ja som vtedy vyvalila oči a zabuchla skrinku no mala som tam ešte prsty, takže to riadne bolelo.

"AUU!" Zvrieskla som a Samanta sa zasmiala. Pozrela som na ňu škaredo no potom som sa rozosmiala aj ja.

"Dobre poviem ti to." Povedala som a začala som jej všetko rozprávať. Ach! Samozrejme nemohla som nič vynechať takže to bolo pre mňa strašne trápne.

"Keď už o tom hovoríme tiež sa musím priznať." Povedala a uhla pohľadom. To snáď......

"Ty a Brandon?" Opýtala som sa s vyvalenými očami a videla som že je červená až na zadku. No to ma poser.

"Ale bolo to také krásne." Zasmiala sa.

"Dobre, stačí, detaily mi netreba." Povedala som a ona sa zasmiala.

"Inak vieš že už zajtra po nás príde? Ako to teraz bude?" Opýtala sa ma. Povzdychla som si.

"Veď to práve, bola to chyba. Neviem prečo som to dopustila." Povzdychla som si no keď som si spomenula na včerajšok tak som sa jemne zachvela.

"Neboj, ty to nejako zvládneš ja ti verím." Povzbudila ma a ja som jej darovala smutný úsmev. Potom sme sa rozlúčili a ja som išla domov.......

Z pohľadu Williama:
Ráno som sa zobudil s dobrou náladou. To čo sa stalo včera by som nebol ani v najmenšom čakal. No čo chcem to aj dosiahnem. To je moje moto. Spravil som všetko čo som chcel.... lenže stále tu je ten pocit. Pocit viny alebo skôr toho že to nebolo všetko čo som chcel. Snažím sa ale prísť na to čo ešte chcem. No keď začnem rozmýšľať nič mi nenapadne. Je to čudné, ale po tej noci cítim medzi nami nejaké puto a to nie je dobré. Takéto puto som cítil pred sto rokmi, nie je možné aby sa to dialo opäť. Vraví sa že vašu vyvolenú si zvolíte len raz a už ju budete milovať navždy. Ja som si ju zvolil pred sto rokmi, alebo to nebola ona aj keď som si ju zvolil? Tieto otázky mi behali celý deň hlavou, dokonca ani na porade som sa nedokázal sústrediť na ten projekt, na ktorom pracujú tí neschopní idioti. Vôbec neviem prečo ich zamestnávam. Stále sa len hádajú ako to bude a teraz to nie je výnimkou. Už mám toho dosť! Vstal som a vtedy všetci stíchli.

"Dámy a páni, prosím.... Buď sa zhodnete, alebo si nájdem na to nových ľudí! Už mám dosť tých hádok! Pre boha! Ste už dospelí! Ak sa nezhodnete tak vás vyrazím. Dnes očakávam e-mail ako ste na tom s projektom." Videl som že chcú niečo povedať.

"Prajem pekný deň." Dodal som a odišiel. Budem sa tam ja s nimi srať. Ešte aj tí študenti by boli lepší ako oni.
Sadol som si do svojho kancelárskeho kresla a vložil hlavu do dlaní. Neviem čo to je so mnou za posledné dni. Zrazu niekto zaklopal na dvere.

"Ďalej!" Zvolal som sa upravil som si kravatu a čierne sako. No osoba, ktorá vošla dnu, tak tú som tu čakal najmenej.

"Hope?" Oslovil som ju a ona bez akéhokoľvek pokynu si sadla. Veď prečo nie že?

"Ahoj Willi, ako sa máš?" Opýtala sa ma a ja som na ňu absolútne teraz nemal náladu, hlavne preto lebo onedlho mám ísť po študentov.

"Čo chceš Hope?" Opýtal som sa a spravil som nejaké potrebné veci na počítači a potom zavolal na sekretariát nech pripravia autá.

"No asi by si mal vedieť že som sa nasťahovala k tebe." Povedala a ja som doslova zletel zo stoličky obrazne povedané.

"Čo prosím?" Opýtal som sa a zamračil som sa. Pozrel som na ňu a pilníkovala si nechty. Typická Hope.

"Dobre si počul, príde nás pozrieť aj tvoja matka." Povedala a usmiala sa. No ak má neporazí teraz tak už vôbec.

"No dobre nebudem ťa rušiť, máš veľa práce takže sa vidíme doma zlatko papa." Prišla ku mne a vtisla mi pusu na líce. Prečo som neodporoval? Nemal som chuť si kaziť tú dobrú náladu že uvidím to dievča tuším sa volá Valéria a po druhé, moja matka má vysoké postavenie čo sa týka aj mňa a sponzoruje ma z väčšiny takže čo môžem robiť? Držať hubu a krok. Lenže Hope u seba asi nestrpím!
Keď odišla porazenecky som tresol hlavu o stôl. Tak to teda bude zábava.

Keď som sa nachystal zišiel som dole na sekretariát a podal dôležité informácie sekretárke. Tá už vedela čo robiť. Vyšiel som pred budovu, kde už boli dve čierne autá a moje Lamborghini. Nasadol som do auta a vyrazil som. Prv sme vyzbierali chalanov a potom sme išli po dievčatá. Práve sme prichádzali pred Valériin dom, kde už čakala. Mala len jeden kufor. Nie ako chalani. Tí mali snáď 5 kufrov a to iba jeden z nich. Ešte že mám veľký kufor v autách inak by asi išli pešo za autom aj s kufrom v ruke. Vystúpil som z auta a otvoril jej.

"Nech sa páči." Povedal som a čakal kým nastúpi.

"Ehh, vďaka." Poďakovala a sadla si na sedadlo, na ktorom sedela aj včera. To mi pripomenulo incident, ktorý sa stal po tom čo som za ňou išiel lebo som to už nevydržal. Pokrútil som hlavou a zatvoril dvere. Zobral som kufor a hodil ho do kufra auta. Nasadol som na miesto vodiča a baby už horlivo o niečo diskutovali. Každé slovo som pozorne počúval no ich myšlienky boli o čosi zaujímavejšie. Viem že sa to nepatrí, no ako by to mohli zistiť že?.........