VaMpIrE LoVe

38.Kapitola

Nastal deň pôrodu. Toho som sa asi obávala najviac. Brucho ma bolelo čo raz viac a doma bol tuším len Daniel a aj to neviem kde bol.

"Daniel!" Skríkla som na celý dom.

"Tu som! Čo sa deje?" Vtrhol ku mne do izby a tornádo.

"Už rodím!!!" Hovorila som priškrteným hlasom a snažila sa dýchať.

"Kde je taška?" Opýtal sa. Ukázala som prstom pod posteľou. Vytiahol ju a pozrel na mňa divne.

"Zbraň? To fakt?" Opýtal sa a zasmial.

"Istota je istota." Povedala som a opäť som vykríkla mierne. Hneď ma zobral. Nasadli sme do auta a ja som zavolala Jessice.

"Hello? Čo drahá?" Opýtala sa a ja som mala chuť ju zabiť.

"Nie čo drahá, ale ja rodím!" Povedala som a Daniel sa zasmial no ešte viac dupol na plyn.

"Ani sa nepohni!! Hneď som tam." Zvískla od šťastia a zavesila to.
Do pekla!

"Veď kam by som tak asi išla." Povedala som a zase som pocítila kontrakcie. Bože!

"Ja to už nevydržím!" Povedala som a dýchala som ako muflón xd. Aj keď neviem ako dýchajú muflóny. Však chápeme sa. Daniel sa na tom iba celý čas zabával.

"Už sme tu!" Prehlásil a rýchlo ma vybral von. Pamätám si už len ako som bola na izbe a čakala na doktora. Následne hodiny som prežívala obrovské muky. Do pekla! 

o päť rokov neskôr

"Mamaaa." Zakričal na mňa malý Lucas. Ja som sa hneď otočila čo sa deje. Práve sa hádal s nejakým malým dievčatkom.

"Zobrala mi hračku!" Povedal urazene a ja som išla k tomu dievčatku.

"Ahooj, ako sa voláš?" Opýtala som sa jej. On sa urazene pozrela na Lucasa a potom na mňa.

"Rebeka." Povedala a vycerila svoje drobné zúbky. Aká rozkošná.

"Rebeka! Poď sem!" Zvolal na ňu mužský hlas a ja som nemohla uveriť koho počujem. Vtedy sa naše pohľady stretli. On bol šokovaný a ja zaskočená. Nečakala som ho tu.

"V-Valéria?!" Oslovil ma šokovane.

"Brandon." Povedala som a malého som si dala na ruky.

"A-Ako? Ja...." Nenachádzal slová a ja tak isto. Od vtedy som sa nakoniec rozhodla dať si sim kartu späť do mobilu, kde ma čakalo prekvapenie. Mala som 100 zmeškaných hovorov a 300 sms-iek. Všetky boli od Samanty, Brandona, na počudovanie aj od Cartera ale hlavne od mojich rodičov.

"Sú naši doma?" Opýtala som sa a on prikývol. Zrazu k nám dobehla blondína.

"Čo sa tu deje?" Opýtala sa a keď pozrela na mňa hneď si priložila ruky k ústam.

"Preboha! Valéria?" Oslovila ma Samanta a ja som na ňu pozerala neutrálnym pohľadom.

"Samanta." Povedala som a cítila som sa ako na zoznamke.

Kráčala som k domu, v ktorom som bývala ešte pred piatimi rokmi. Zaklopala som na dvere a malého som držala v rukách. Zrazu mi otvorila mama. Keď ma videla ostala šokovane stáť a raz pozrela na mňa a raz na malého. Zrazu prišiel aj otec a ten vyzeral byť prekvapený no aj nahnevaný.

"Mama, otec." Oslovila som ich aj keď som vedela že si to nezaslúžim ich takto viac oslovovať. Nie po tom čo som spravila.

Prešlo niekoľko hodín a už sme sa rozprávali ako normálna rodina. Všetko som im vyrozprávala a bolo na nich vidno že ich to najprv štvalo no potom to pochopili a povedali, že všetko, čo robím, že ma v tom budú podporovať. Malý si mamu hneď obľúbil a aj otca.

"Mami, oci?" Oslovila som ich a hneď sa na mňa pozreli.

"Čo sa deje srdiečko." Opýtala sa mama.

"Musím si niečo vybaviť, môžem u vás nechať nachvíľu Lucasa?" Opýtala som sa.

"Samozrejme, kedy sa vrátiš?" Opýtala sa mama.

"Do dvoch hodín." Povedala som a Lucasovi som dala malý božtek na nos.

"Teraz ostaneš chvíľku u babky a dedka dobre? Mamina si musí niečo zariadiť." Povedala som a darovala som mu môj úsmev. Lucas ma objal svojimi malými rúčkami a dal mi božtek do vlasov.

Vybrala som sa do garáže, kde som do teraz držala svoje športové auto a konečne som sa odhodlala ho prvý krát použiť. Smerovala som ku Carterovej firme a rozhodla som sa mu povedať o všetkom. Zastavila som na parkovisku no tmavo bordové Porsche mi napovedalo dosť že asi nebudem jediná, kto za ním prišiel......

Z pohľadu Williama:
Už sú to skurvené päť roky čo len tak zmizla bez stopy. Nikto o nej nič nevie. Dokonca už aj polícia zrušila pátranie. Ako mohla zmiznúť len tak bez stopy a nič mi nepovedať?!! Bol som vtedy na ňu neskutočne naštvaný. Mal som všetkých na starosti a ona mi vykĺzla takto pomedzi prsty. Do čerta aj s ňou! V ten deň mi ešte Brandon volal že niečo s ňou nie je v poriadku. Nechápal som čo tým myslí. No keď mi povedal že sa pýtal doktora v nemocnici tak vraj mu tiež nič nemohol povedať. Vraj na príkaz pacientky. Dostal som z toho ešte väčšie nervy tak som sa do nemocnice vybral sám a vyžiadal si jej spis. Nebol veľký no ani malý. Keď som tak listoval a listoval natrafil som na papier, ktorý by mi ani v tom najhoršom sne nenapadol že ho tam uvidím. Začal som ho čítať a čím ďalej som čítal tak som myslel že sa mi to iba sníva. Čakala dieťa..... A s kým? No predsa so mnou... Vtedy som mal chuť všetko porozbíjať a okamžite ju nájsť. Lenže ukrila sa tak dobre že som ju nájsť nedokázal aj keď som na jej naleznutie zaplatil asi polovicu svojho majetku. Všetko čo som chcel bolo aby si to dieťa nenechala vziať. Ono predsa za nič nemôže. Lenže teraz? Prešlo už 5 rokov. Je na žive? Žije vôbec moje dieťa? Dnes by malo krásnych 5 rokov. Bol by to chlapček alebo dievčatko? Nedokážem na to prestať myslieť od kedy som sa to dozvedel. Och aby som nezabudol tak Brandon ma už dcéru. Volá sa Rebeka. Má ju so Samantou. Tí dvaja si padli do oka hneď ako sa stretli.

Keď si Valéria vybrala sim-ku z mobilu myslel som že ma porazí. Úplne nás odrezala od nej. Jej rodina ju nahlásila aj na polícii ako nezvestnú no nikto si nevedel rady. Vraj sa vyparila. Ako duch! Po pár rokoch pátranie odvolali. Aby ste si nemysleli že je toho málo. Počas toho pobytu ku mne prišla aj moja matka, ktorá povedala, že ak si nenájdem ženu tak ma vydá ona. Lenže ja som jej slová nebral vážne takže som nad tým len tak mávol rukou no spravil som chybu. Myslela to vážne. Teraz som pekne krásne zasnúbený s Hope a o dva mesiace má byť svadba. Poviem vám absolútne sa mi do toho nechce. Jeden z dôvodov je že k Hope už nič necítim a ďalej radšej už ani nerozprávam. Mám na to milión dôvodov prečo s ňou svadbu nechcem. Lenže moja matka to zrejme nepochopila alebo možno pochopila, ale robí mi napriek. Taktiež sa čudovala, kde som minul toľko peňazí a už asi ako tak tuší, že to bolo kvôli niekomu no vonkoncom sa jej to nepáčilo. Ak by vedela čo sa dialo tak by to pochopila, lenže to som jej na nos vešať nechcel. Zrazu niekto zaklopal na moje dvere a ja som otrávene prekrútil očami.

"Ďalej!" Zvolal som a čakal kto vstúpi. Dnu však vošla matka a ja som bol prekvapený.

"Mama? Čo tu robíš?" Opýtal som sa zamračene.

"Prišla som sa pozrieť ako sa máš a aj porozprávať sa o tých peniazoch, ktoré si tak veselo minul na tú neznámu." Povedala a ja som prekrútil očami. Mám pocit že z tohto sa asi nevyvlečiem a budem jej musieť povedať celú pravdu.

"Sadni si mama je to na dlhšie." Povedal som a prešiel som ku gauču, ktorý som tu mal. Posadili sme sa a ja som začal rozprávať. Zrazu však niekto zaklopal na dvere.

"Ďalej!" Zvolal som a prekvapil som sa aký som dnes zhovievavý, že každého pustím dnu. No keď sa otvorili dvere a stála tam ona nemohol som uveriť. Matka si všimla ako pozerám a všetko si už spojila.

"Valéria?" Oslovil som ju lebo som myslel že sa mi iba sníva a že to je niekto iný. Keď zdvihla svoj pohľad tak vtedy som si bol 100% istý že je to ona.........