Sme svoji? Zack..

2

 Rachel kráčala po ulici, vybrala si obzvlášť tmavú ulicu, keď v tom začula maniacky smiech, tak krásny a sladký. Objavila sa pred ňou postava v červených rifliach, hnedej mikine a s ostrou lesknúcou sa kosou, poznala každý jej záhyb, jej každé odlúpnutie.

„Hahaha, dám ti 3 sekundy, plač, krič a žobroň o milosť!"

„Zack?! Si to naozaj ty? Áno." Rozbehla sa k nemu ignorujúc zmätenú tvár muža a začala ho silno objímať.

„Zack, Zack, tak strašne si mi chýbal!" Muž sa ju snažil dať v šoku dole.

„Nie nechaj ma, čo robíš? Si vadná, alebo čo je s tebou. Nie som žiadny Zack, nepoznám ťa ty malá kurva. Ja sa volám Tom, a žiadnu hlúpu a zbytočnú mŕtvo-živú bábiku nepoznám. Vypadni odo mňa!" Rachel iba videla ako muž mizne v diaľke a bez emócií sa za ním dívala.

PRÁSK, PUK...

Dievča sa celé spotené a uplakané zobudilo uprostred noci vo svojom dome. Bola silná búrka a konáre blízkeho stromu jej škriabali o okno.

„Bol to iba sen.." To, že Zacka stretla na ulici s kosou a že od nej ušiel bol iba hlúpy sen. Prevrátila sa na druhý bok a pokúsila sa znovu zaspať. Dni išli strašne pomaly a pred ňou bol celý víkend a tréning mal byť až po ňom. Dávno nebola taká nervózna. Najprv chodila po miestnosti než sa trochu ukľudnila z včerajších udalostí, a začala šiť, pri tom jej išiel čas najrýchlejšie. To je presné popísanie toho keď sa hovorí, že prácu si berieš aj domov alebo tvoja práca, tvoje hobby, také šťastie nemajú všetci, ale ani to nestačilo. Na druhý deň sa rozhodla, že sa pôjde prejsť. Bolo krásne, jemný teplý vzduch, zrejme práve ten ho privial. Z tmavej uličky vyšiel Zack, športovo oblečený a so spokojným výrazom. Vyzeral tak príjemne. Pridala do kroku a chcela sa mu pozdraviť a možno prehodiť pár slov. Nemusela čakať do najbližšieho tréningu asi by ho predsa chcela presvedčiť, že sa poznajú a či si pamätá na ich sľub. Ale to by bola veľmi sebecká, tak sa ho najprv aspoň opýta na jeho minulosť až potom na seba... Už bola dosť blízko, že dokázala vyčariť jemný úsmev keď v tom .. cmuk cmuk. Nejaká krásna vysoká čiernovláska zmaľovaná pod obraz boží sa objala so Zackom a pobozkali sa na líce. Už by to bolo asi nevhodné, aby som sa mu pozdravila keď je s priateľkou. Áno, Zack si našiel priateľku, to je pochopiteľné, prečo by si nemal, je to v poriadku. Nie je sám a má šťastný život. Mala by si nájsť iného zabijaka, ktorý sľub splní. Je to najlogickejšie aj keď so Zackom prisahali. Ale prečo to tak strašne bolí? Prečo ju tak strašne pichá pri srdci, že takmer nedokáže dýchať. Obaja s úsmevom odchádzali. Prečo ma jeho šťastie tak bolí? Lebo je sebecká, zaslúži si všetko čo sa jej deje. Všetku bolesť čo cíti. Ale boh to tak zariadil a má to tak byť. Budú priatelia, aspoň nech to jej dovolí.

Racheline priezračné oči boli doslova čierne a matné. Najbližší tréning dopadol normálne žiadne dlhšie zaujímavé rozhovory, ani po tréningu sa nikam nešlo. Ďalší tréning bol o dva dni na to. Po tréningu si išli znovu sadnúť, tento krát do novo otvorenej reštaurácie. Bolo tam plno ľudí. Rachel išla na toaletu a keď z nej vychádzala tak sa zrazila so Zackom, ktorý na ňu práve išiel.

„Och mrzí ma to ZTom."

„Prepáč je to moja chyba Rachel." Chvíľu sa na seba dívali a Zack sa usmieval. Tiež sa naňho trochu usmiala. Tým sa Zack prestal usmievať a zostal v šoku, iba sa díval na ten krásny hoci nerozvinutý úsmev.

„Ten je pravý."

„Ako to myslíš?"

„Ten úsmev je skutočný, nemyslel som si, že to vieš."

„Naozaj??"

„Uhm áno."

„A čo bude teraz?"