Bola tak stratená.
Nie vo svete,ale v samej sebe.
Nevidela krásu,ktorú jej každý deň ponúkal kus skla zavesený o tú stenu,na ktorej už zostali len škvrny.
Myslela si,že nie je hodná lásky a tak ju prejavovala všetkému živému aj neživému vokôl seba,ale ona sa trestala.
Mala pocit,že si to zaslúži.
A tak sa každé ráno pozrela do zrkadla,z modrého oka jej vybehla slza a vykročila nesmelo do ďalšieho dňa.
Po ceste rozdávala úsmevy ľuďom,ktorých stretla na ulici,vždy ochotne si privoňala ku každému kvietku,pri každom zvierati sa jej doslova roztopilo srdce a milovala oblohu.
Tie nekonečné miliardy hviezd,mesiac,západ aj východ slnka.
Tú modrú,ktorá pri každom pohľade do jej duše priviala kúsok nádeje.
Nevedela nájsť krásu a lásku v sebe samej.
Ku svojmu telu,ku svojej osobnosti.
Nenávidela sa každou minútou a jej myseľ zaplavovali negatívne myšlienky,ktoré ju potápali až ku dnu.
Tam sa začala dusiť. Veľmi pomaly.
Netrvalo to minútu. Trvalo to roky,kým sa zadusila a jej telo zostalo ležať, tam hlboko v mori.
Už bola šťastná,s nádejou a všade vôkol nej modrá farba prinášajúca pokoj.
CZYTASZ
Poems of lost soul
PoezjaBásne,ktoré prichádzajú priamo z môjho srdca práve vtedy, keď mi je najhoršie. Moja duša skutočne nie je stratená. Je práveže nájdená. Len každý občas cíti niečo,čomu ani sám nerozumie. Básne sú skvelým prostriedkom ako to vyjadriť.
