Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

1. kapitola

  Zostávalo už len pár schodov. V boku ma strašne pichalo a každý jeden sval protestoval proti ďalšiemu pohybu. Zaťala som zuby a zdolala aj posledný schod. Na chvíľku som sa posadila, aby som si oddýchla. Zastrčila som si za ucho jeden prameň vlasov, ktorý mi padol do tváre. Prečo sa práve dnes musel pokaziť výťah? Možno to je znamenie, že by som to predsa len nemala spraviť a mala tomu dať ďalšiu šancu. Možno už naozaj bude lepšie a …         

  Rýchlo som myšlienky zatlačila do úzadia. Teraz už nemôžem vycúvať. Nebolo ľahké rozhodnúť sa, že toto je jediné možné riešenie. Posledné mesiace som dúfala, že sa niečo zmení, že sa stane niečo, čo by mi dodalo silu na ďalší boj. Ale nič neprichádzalo, každý deň priniesol len ďalšie sklamanie a mne pomaly dochádzala sila. Ani neviem kedy som začala rozmýšľať o konci. 

  Najskôr sa mi to hnusilo, chcela som nájsť iné riešenie. Po čase sa mi tá myšlienka začala pozdávať, premýšľala som nad tým, ako ju zrealizovať. Mala som veľa možností, ale ja som chcela niečo väčšie. Niečo, čo by sa podľa možností dalo vychutnať. A jediná možnosť, ktorá mi zostala, bola táto. Preto som v ten hádam najteplejší deň musela zdolať tak veľa schodov, aby som sa dostala do môjho vlastného cieľa a prvýkrát dostala to, čo som chcela.

   Zotrela som si kvapky potu z čela a postavila sa na nohy. Podišla som k dverám a dúfala, že nebudú zamknuté. Neboli. Aspoň niečo mi vychádza. Z posledných síl som vyšla na strechu. Slnko práve zapadalo a obloha bola krvavočervená. Stále bolo neznesiteľne horúco, tak som si ešte dopriala pár chvíľ odpočinku a kochala sa tou nádherou na oblohe. Nikdy som si neuvedomila, že západ slnka môže byť taký krásny. Ako som mohla sedemnásť rokov žiť bez tejto nádhery? Po líci mi stiekla prvá slza. Rýchlo som si ju utrela a odvrátila zrak od oblohy. Teraz to nemôžem vzdať. Už niet cesty späť. Slzy mi nezadržateľne tiekli po tvári. Ochromil ma nával pocitov, ktoré ma doslova zrazili na kolená. Chcela som kričať, dostať to všetko zo seba, ale nemohla som riskovať, že ma niekto začuje a zničí môj plán. Myslela som, že rekapituláciu môjho života uvidím až tesne pred koncom, ale už teraz mi mysľou prúdili známe obrazy. Zvádzala som svoj osobný súboj, snažila som sa nevnímať to, čo som cítila, nevidieť to, čo mi moje podvedomie ukazovalo. Chcela som sa postaviť na nohy, ale už som na to nemala dosť sily, len som tam tak kľačala a revala ako malé decko. Už som nedokázala nemyslieť na dôvody, prečo sa to chystám spraviť, nevládala som ďalej nevidieť tie známe tváre. Videla som svoje kamarátky, ktoré sa na mňa vykašlali, keď som ich najviac potrebovala. Videla som svojho priateľa, ktorý už dlhšie nedokázal zvládať moje zmeny nálady a opustil ma. V podstate som si za všetko mohla sama. To ja som nebola spokojná s tým, ako žijem. Rodičia vždy uprednostňovali môjho brata. On bol ich miláčik a mne sa dostávalo iba minimum ich pozornosti. Vždy, keď to bolo možné, som im to vyhadzovala na oči, hádala som sa s nimi a preto sa ani nečudujem, že jedného dňa to už otec nevydržal a povedal mi celú pravdu. Pravdu o tom, ako sa moji skutoční biologickí rodičia na mňa vykašlali a opustili ma. Boli to susedia tých ľudí, ktorí sa ma potom ujali a vychovali ako vlastnú dcéru, ale nikdy neboli schopní milovať ma viac ako ich syna. A ja, namiesto toho, aby som im bola za to všetko vďačná, som ich ešte viac znenávidela kvôli tomu, že mi celý čas klamali. Bola som podráždená na všetkých v mojom okolí a preto sa všetci odo mňa odvracali. Keď som sa pokúšala zistiť, kto boli moji skutoční rodičia, do cesty sa mi postavilo neuveriteľne veľa ľudí a zabránili mi v tom. Ja som potrebovala vedieť kto som, bez toho som sa cítila neúplná, cítila som, že nikde nepatrím, nikto ma nemá rád a všetci sa spikli proti mne. Zmietali mnou rôzne pocity, bola som zúfalá, lebo som nevedela čo robiť, bola som nahnevaná, že mi skôr nepovedali pravdu, ale hlavne som bola sklamaná životom, ktorý mi nikdy nič nedal a vždy mi len bral. Najskôr priateľov, potom rodinu. Nezostalo mi nič, prečo by som mala žiť. Celé dni som sa len potulovala po okolí, cítila som sa prázdna, nevládala som nič urobiť. Koniec bolo to jediné riešenie. Preto som sa ráno vykradla z domu bez akéhokoľvek odkazu a celý deň blúdila po meste, aby som mohla za súmraku vyjsť na najvyššiu budovu v okolí a ukončiť moje trápenie. A teraz, tesne pred cieľom, som sa ani len nedokázala postaviť.