Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

8. kapitola

„Sofia, musíš sa upokojiť. Pamätáš sa, keď som ti hovoril o príliš silných emóciách? Práve to teraz prežívaš, ale nepomôže ti to nič vyriešiť.“

„Ty mi hovoríš, že sa mám upokojiť? Mám na svojich rukách krv, krv živej bytosti. A ty takisto. Prečo si mi to nepovedal hneď? Alebo prečo si mi to povedal práve teraz? Tváril si sa ako môj priateľ a ...“ ďalej som už nemohla hovoriť, pretože Leo mi chytil obidve ruky a premiestnil nás.

Obaja sme leteli vzduchom a smerovali k vodnej hladine, ktorá sa rýchlo približovala. Ruky sa mi vyšmykli z Leonardových a len bezmocne som sa ho opäť pokúšala chytiť. Všetko, nad čím som predtým rozmýšľala, mi vyfučalo z hlavy, teraz bolo podstatné zachrániť sa. Dopad do vody by ma síce nezabil, ale nechcela som skúsiť, čo by to urobilo.

Rýchlo som rozoberala svoje možnosti. Na ďalší presun som nemala silu, už teraz sa mi zahmlievalo pred očami od vyčerpania. Leonard bol už veľmi ďaleko na to, aby som sa ho zachytila a on nás presunul. Naviac, aj keď ma presúval Leo, bralo mi to silu. Od dopadu nás delilo už len pár sekúnd, keď Leonard zrazu zmizol. Moja posledná nádej spľasla ako mydlová bublina.

Zrazu ma zozadu chytili ruky a chvíľu na to som ležala na tráve a nado mnou sa skláňali dve postavy. Jedna z nich ma držala za ruku a do mňa prúdila jedna vlna energie za druhou. Zrak sa mi postupne vyjasňoval a rozoznala som Leonarda a vedľa neho Duxa. To Dux mi dával svoju silu, aby ma udržal pri vedomí.

„Nevedel som, čo mám urobiť. Nechcel som ju zabiť.“ Leonardov hlas znel zúfalo. Chcela som sa naňho usmiať, ale na akýkoľvek pohyb som ešte nemala dosť síl.

„Bude v poriadku,“ povedal po chvíli Dux a pustil moju ruku. Chcelo sa mi spať, ale znovu ma začali zaplavovať dotieravé myšlienky, ktoré mi šepkali, že som niekoho zabila.

„Leonard, nechaj nás osamote.“ Nakázal Dux.

Predstava, že mám byť sama s Duxom ma vôbec nepotešila vzhľadom na výsledok našej poslednej spoločnej konverzácie.

Dux mi pomohol oprieť sa o kmeň javora – áno, presunul ma na lúku, kde sme sa prvýkrát stretli – čím ma nútil držať si pevnú podobu.

„Zdá sa, že Leonard ťa oboznámil s najväčším tajomstvom blúdiacich duší.“ Povedal to, akoby hovoril o počasí, už chýbalo len zívnutie, aby ukázal, ako veľmi ho to nudí a tak, aby som predišla hádke, radšej som mlčala.

Dux si sadol vedľa mňa a odrhol steblo trávy. Malá duša sa zamihotala vo vzduchu a zmizla.

„Je ľahké zabiť rastlinu. Jej duša hneď nájde cestu Ďalej a takisto aj duše zvierat. Keď ale duša osídli ľudské telo, akoby ju to zmenilo. Príde o všetko, čo dovtedy vedela, všetky jej priority zmiznú a nahradia ich iné. Vytvorí si novú osobnosť. Keď zomrie a dostane sa Ďalej, spomienky na predchádzajúce životy sa vrátia, ale nemysli si, že sú to veľmi jasné spomienky. Predsa len odvtedy uplynulo veľa rokov a ani duše si nepamätajú všetko. To najlepšie zostáva navždy. Keď človek zabije človeka, väčšinou to oľutuje, ale neuvedomuje si, že tým činom išiel proti svojej podstate, pretože v tom čase je z neho už úplne iná osobnosť. To, čo nasleduje neskôr, si určite vieš predstaviť.“

Prikývla som. „Keď sa dostane Ďalej, spomenie si. Neunesie to a rýchlo sa vydá do ďalšieho života, hoci na to ešte nie je pripravený. Naše nutkanie chrániť je silné, ale pocit, že sme zabili, je ešte silnejší a dokáže v nás zostať aj v nasledujúcom živote, ktorý sa premení na trápenie a skončí premenou na blúdiacu dušu. Ale ľudia zabíjajú aj rastliny a zvieratá a vtedy sa necítia ako vrahovia.“