Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

12. kapitola

Opäť si sama. 

Tá dotieravá veta sa mi pomaly prevaľovala v hlave a nechcela odísť. Zmyslela si, že moja hlava je teraz jej domov a v podstate mala pravdu. Bola som sama a nebolo to prvýkrát. Naposledy to viedlo k tomu, že som skočila. Tentokrát sa moje problémy nedali vyriešiť tak ľahko.

 Ako blúdiaca duša som veľmi nemala na výber. Buď by som pomáhala a išla Ďalej alebo nesplnila svoju úlohu a Dux by sa o mňa už postaral. Naveky. Potom by som už nikdy nemusela riešiť, či som sama alebo nie. Potom by som už nebola. 

Stála som na rázcestí a nevedela si vybrať tú správnu cestu. Za predpokladu, že nejaká správna existovala. Keby som nestretla Leonarda, nemusela by som sa teraz rozhodovať. Bola by som blúdiacou dušou s jasným cieľom. Túžila by som po pomáhaní a zachraňovaní. Splatila by som svoj dlh a odobrala sa Ďalej. 

Ale keď už raz duša pocíti taký silný ľudský cit ako je láska, všetko ostatné jej môže byť jedno. Ja som sa snažila bojovať, nemyslieť na jeho zelené oči a jeho vôňu. Voňal ako more, v ktorom sa zabil. Ani on by nemal cítiť to, čomu sme obaja na chvíľu podľahli. 

Stalo sa. A pre mňa už bolo prineskoro, aby som sa vrátila k prvotnému cieľu. Nemôžem tvrdiť, že by som nechcela pomáhať. Len ma to už tak nenapĺňalo a necítila som takú nutkavú potrebu ako na začiatku. Možno keby som ešte na pár sekúnd mohla vidieť jeho tvár, pocítiť jeho pokožku a jeho dotyky, dokázala by som sa vrátiť na cestu, ktorá mi bola určená. 

Už niet návratu. Z tej temnoty, do ktorej som kvôli láske spadla, sa už nedostanem na svetlo. Chcela som proti tomu bojovať, ale nebola som dostatočne silná. 

Veď ja som silná. Ja to musím dokázať. Stále mám šancu ísť Ďalej. Dokým som schopná pomáhať, musím to aspoň skúsiť. Musím predstierať pred Duxom, že mi na ľudských životoch záleží. Musím sa snažiť, aby sa nestalo to, čoho sa Dux tak bojí. Aby som nejakým svojím rozhodnutím nezmenila budúcnosť. 

Prudko som sa postavila a hneď sa chcela premiestniť. Kašlať na čaro zátoky, pretože to sa stratilo, keď ma Leonard nechal. Bez neho tu nie je nič čarovné. Avšak k činu som sa nedostala. 

Bol tam. Stál vo vode a pozeral na mňa rovnako ako som ja hľadela naňho. Delilo nás len pár metrov a ja som jasne videla, ako sa mu rozžiarila tvár vo chvíli, keď sa naše pohľady stretli. Nemohla som si pomôcť a musela som si ho poriadne obzrieť. Slnko už bolo vysoko a on sa celý topil v jeho lúčoch. Z vody mu trčala vrchná polovica tela, opäť bez trička, posiata drobnými kvapkami vody, ktorá mu pomaly kvapkala z mokrých vlasov. 

Nehýbal sa, stál zmeravený na mieste a čakal na môj prvý krok. Čakal, ako zareagujem po tom, čo ma, dalo by sa povedať, opustil. Ja som vedela, čo chcem urobiť. Niečo, čo bolo v rozpore s tým, na čo som len pred chvíľou myslela. Chcela som sa vybodnúť na všetkých ostatných a zostať tu s ním tak dlho, ako to pôjde. Chcela som sa skryť v jeho náručí a opäť cítiť, že som v bezpečí a milovaná, ale malé červené svetielko v hlbinách mojej mysle ma stále držalo na mieste. 

Dux sa to dozvie a nebude sa mu to páčiť, vyskakovalo mi v hlave varovanie. 

Ten Dux, ktorý ma nútil vbehnúť do horiacej budovy, ktorý ma celý týždeň nešetril a ktorý je v podstate príčinou toho, že som teraz tu. Už ma viac netrápi, čo sa mu páči a čo nie. Hovorila som si v duchu a pochybnosti sa pomaly strácali. A keď som sa znovu začala sústrediť na prítomnosť a na Lea, vedela som, čo mám urobiť. 

Stačili mi dva kroky, aby som bola vo vode. Vo chvíli, keď som sa pohla, Leonard otvoril svoju náruč a po pár ďalších krokoch som sa v nej ocitla. Pevne som ho objala a tvárou sa pritisla na jeho hruď. Slaná vôňa mora sa miešala s jeho vlastnou, takisto slanou vôňou.