Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

5. kapitola

Pod nohami som pocítila mäkkú zem zároveň s vôňou trávy, ktorú som plnými dúškami vdychovala. Kolená sa mi zase raz podlomili a už som ležala a snažila sa rukou dotknúť stebla trávy. Prsty mi vždy prešli cez a pocítila som maličkú dušu toho stebla.

Raz sa mi to podarí, dodávala som si nádej a stále rukou prechádzala po tráve. Vždy po daždi priam sršala životom. Mokrá zem mi nevadila, už som sa celkom slušne naučila zahriať sa pomocou tej špeciálnej schopnosti, ktorú som ako duša bez tela mala. Mohla som mrznúť a v ďalšej sekunde bojovať s teplotou, aj dĺžku vlasov som dokázala meniť, len to, že vyzerám ako človek, sa zmeniť nedalo. Nie v tomto prechodnom štádiu, keď nie som ani žijúca v tele, ani tiež žijúca ale bez tela tam Ďalej.

Potriasla som hlavou, aby som odohnala všetky myšlienky a mohla sa sústrediť len na moje tajné špehovanie života v okolí, ale hneď ako som nechala svoje vedomie blúdiť po okolí, ucítila som nejakú anomáliu, niečo, čo na lúku nepatrí a čo som tam nikdy necítila. Vystrašilo ma to natoľko, že som vyskočila na nohy a zrakom hľadala dôvod mojich obáv. Stál len pár krokov odo mňa. Hneď na prvý pohľad som si bola istá, že to je tiež len blúdiaca duša. Vyzeral úchvatne, aj keď nie tak pôvabne ako ten neznámy. Nebol vysoký, ale nebol ani nízky. Krátke hnedé vlasy mu trčali na všetky strany a vytvárali dojem levej hrivy. Pokožku mal hrozne bledú, avšak nebol chorý, pretože zelené oči mu žiarili. Aj z neho vyžarovala energia, bolo z neho cítiť šťastie. Ani som ho nepoznala a tušila som, že som našla niekoho, kto ma ochráni. Moja reakcia bola aj pre mňa prekvapivá, rozbehla som sa k nemu a skočila mu do náručia. Pevne ma objal a upokojujúco hladil po chrbte. Sklonila som hlavu a tvár si zaborila do jeho trička. Voňal ako more, dokonca sa mi zdalo, že počujem vlny narážať o pobrežie. Nikdy som sa s nikým necítila tak šťastná a v bezpečí ako s ním. Priala som si, aby táto chvíľa nikdy neskončila, aby som navždy mohla odpočívať v jeho náručí. Ruky mu skĺzli z môjho chrbta a chytil tie moje. Odstúpil krok dozadu a mohla som si ho znovu poobzerať. Nebolo pochýb o tom, že je tiež dušou. Oblečenie mal takisto dokonale čisté, krátke čierne tričko odkrývalo vypracované ruky.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa, až sa mi roztriasli kolená a musel ma chytiť za lakte, aby som nespadla na zadok.

„Si krásny,“ v okamihu, keď som tie slová vyslovila, som sa chcela prepadnúť pod zem. Ani neviem ako mi vykĺzli z úst, ale už sa nedali vrátiť naspäť.

„Ďakujem za kompliment,“ v jeho hlase bolo cítiť, že sa dobre baví a to sa ma trošku dotklo, preto som striasla jeho ruky.

„Ak by ťa to zaujímalo, volám sa Leonard.“ Úsmev mu z tváre stále nezmizol, takže mi bolo jasné, že jeho poznámku o mojom záujme nemám brať vážne. „Ty musíš byť Sofia, mám pravdu?“

„Odkiaľ vieš moje meno?“ Ďalšia duša, ktorá toho vie až priveľa, napadlo mi, ale nemohla som sa hnevať na niekoho s takou pozitívnou energiou, aká vychádzala z neho.

„Od Duxa predsa,“ môj nechápavý výraz ho donútil pokračovať, „tá duša, s ktorou si sa pred pár dňami stretla. Spomínal, že si veľmi výbušná, ale Dux rád zveličuje. Ukázal ti aspoň, čo všetko teraz dokážeš?“ 

„Veľa toho nestihol vysvetliť, musel totiž predčasne odísť.“ Nechcela som Leonardovi hneď vešať na nos, že stretnutie s Duxom horšie ani nemohlo dopadnúť, ale on o tom, čo sa stalo, evidentne vedel a na mojej odpovedi sa dobre pobavil.

„Nič si z toho nerob, na každého je takýto, ale v podstate nám chce len dobre. Preto ma poslal za tebou, aby som ti trochu pomohol a povysvetľoval, čo on nestihol. Keď som prišiel, cítil som, že prehľadávať okolie si sa už naučila.“ Úsmevom ma nabádal, aby som aj ja niečo povedala.