Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

14. kapitola

Rukou som nahmatal budík a vypol ho. Druhou rukou som šmátral vedľa seba, až pokým som nezacítil jej hebké vlasy. Opatrne som ju potriasol za rameno.

„Nina, zlatko, zobuď sa.“ Zašepkal som jej do ucha.

Trochu sa zamrvila, ale nezdalo sa mi, že by sa zobudila. Opäť som ňou jemne zatriasol.

„Ešte chvíľku,“ povedala ospalým hlasom, ani len neotvorila oči.

No dobre, povedal som si, veď ešte máme trochu času, nič sa nestane, keď si pospí o pár minút dlhšie.

Ja som si spánok musel už odoprieť, niekto predsa musí spraviť raňajky. Potichu som sa zdvihol z postele, aby som nevyrušil Ninu a po špičkách sa presunul do kuchyne. Postavil som vodu na kávu a nazrel do chladničky. Chcel som spraviť omeletu a tak som vytiahol zopár vajíčok.

Tak som sa sústredil na varenie, že som ani nepočul, kedy do kuchyne vošla Nina. Určite ma už chvíľu pozorovala, ako vždy, keď som varil. Nechápal som, prečo to robí, ale ona vždy vravela, že pri varení vyzerám takmer tak dokonale sústredene ako pri fotení zvierat vo voľnej prírode.

„Dobré ráno,“ povedal som, aby som dal najavo, že som si ju už všimol.

„Dobré ránko,“ zašvitorila, prešla ku mne a dala mi bozk na líce. „Krásne to vonia.“

„Aj ty krásne voniaš, Nina,“ obdaril som ju komplimentom, aby som mohol pozorovať, ako jej líca nabrali červeň. Miloval som to, tak ako som miloval aj ju.

„Greg, prestaň!“ Povedala navonok prísnym hlasom, ale ja som vedel, že ju môj kompliment potešil. „Veď len teraz idem do sprchy.“

„Ale ponáhľaj sa, už dávno sme mali byť na ceste na letisko.“

Pracoval som ako fotograf, pred mojím objektívom stála už kopa divokých šeliem a ponuky som dostával z každej strany. Nechcem sa chváliť, ale som jeden z najlepších a preto mám práce vyše hlavy. Aj dnes odlietam spolu s Ninou do Afriky, kde mám v jednom z najväčších národných parkov fotiť mláďatá mačkovitých šeliem.

Milujem svoju prácu, ale ešte viac milujem Ninu, ale keďže musím veľa cestovať, takmer som na ňu nemal čas, až pokým pred rokom nedala výpoveď v práci a nezačala cestovať spolu so mnou. Vždy tvrdila, že ju cestovanie po svete a pozorovanie zvierat v ich prirodzenom prostredí baví, ale z času na čas som ju pristihol, ako hľadí do prázdna. Bol som si istý, že vtedy rozmýšľa nad jej starou prácou, ale ona to nikdy nepriznala. Urobila by všetko pre to, len aby som bol šťastný a to isté platilo aj opačne. Nina dávala význam môjmu životu, bez nej by nič nemalo zmysel.

„Greg, veď sa ti to pripálilo.“

Tak som sa zamyslel, že som celkom zabudol na omeletu, ktorú som varil. Chcel som ešte aspoň kúsok z nej zachrániť, ale smrad v celej kuchyni mi napovedal, že to už nebude možné.

„Nič to,“ povedala Nina, chytila panvicu a celú omeletu hodila do koša. „Kúpime si niečo na letisku. Ale najskôr sa choď obliecť, ja ti zatiaľ nalejem do hrnčeka kávu.“

Obdaril som ju úsmevom a ukradol si ešte malú chvíľu, keď som sa na ňu mohol pozerať a obdivovať ju. Pri nalievaní kávy sa jej jeden prameň jej dlhých, hnedých vlasov uvoľnil z vrkoča. Už automaticky si ho rukou zastrčila za ucho a zobrala hrnčeky, aby ich mohla položiť na stôl.

Vždy bola chudá, bola krásna a tie jej oči. Človek mal pocit, že mu vidí až do duše. Teda, ak človek má dušu. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, čo bude po smrti, vždy som sa sústredil na život, život s Ninou.