Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

2. kapitola

  Dýchaj! Musíš dýchať! Nutkanie nadýchnuť sa bolo stále silnejšie. Podvedomie vysielalo všetky možné signály, len aby som sa nadýchla. Opatrne a pomaly som nabrala vzduch do pľúc. Celým telom mi preletela strašná bolesť. Priam som cítila ako vzduch putuje až do mojich pľúc. Výdych mi spôsobil takú istú bolesť ako nádych. Prečo by som mala dýchať, keď to tak bolí? Znovu som začala zadržiavať dych. Ale nedostatok kyslíka mi spôsoboval ešte väčšiu bolesť. A tak nasledoval ďalší nádych, ďalší výdych a stále tá istá, ukrutná bolesť, ktorá pohlcovala celé moje telo. Prinútila som sa dýchať pravidelne a ignorovať nutkanie vykašľať sa na to. Cítila som ako mi krv prúdi telom, v pľúcach naberá kyslík a následne ho roznáša všade, kde je potrebný.

   Pripadalo mi to čudné, nemala by som predsa cítiť ako krv prúdi v cievach a žilách, ako nervy reagujú na bolesť, ako mi vzduch putuje do pľúc a ako mi bije srdce a pumpuje krv do celého tela. Je nemožné, aby som niečo také cítila. Lepšie povedané, je nemožné, aby som čokoľvek cítila, keďže som zomrela.

   V momente, keď som si to uvedomila, mi telom prešla ďalšia vlna bolesti. Táto bola ale ešte silnejšia ako tie predtým, hlava mi išla vybuchnúť zo snahy rozpamätať sa, čo sa vlastne stalo. Nech som sa snažila akokoľvek veľmi, stále som videla len tmu. Nedokázala som si spomenúť na nič. Celé telo mi sužovala bolesť, boleli ma dokonca aj žily, v ktorých mi prúdila krv. Dýchanie sa stávalo stále náročnejším a bolestivejším, ale keď som prestala dýchať, bolesť neodišla, ale znásobila sa, pretože moje telo sa snažilo prinútiť pľúca, aby nasali vzduch. Nech som robila čokoľvek, každý pohyb ma bolel, akoby som bola celá otlčená. Alebo akoby si telo po veľmi dlhom čase bez pohnutia znovu zvykalo na všetky pohyby. Druhú možnosť som hneď zavrhla, veď žijem už sedemnásť rokov a nikdy som nič podobné necítila.

   A žijem vôbec? Pomaličky sa mi začali vynárať spomienky. Pamätala som si, že som skočila a zabila sa. Tak ako to, že teraz znovu žijem? Nič mi nedávalo zmysel.

   Kde sa teraz nachádzam? Chcela som otvoriť oči, aby som to zistila, ale nedokázala som prinútiť viečka, aby sa pohli. Snažila som sa na to sústrediť. Bolesť som zatlačila aspoň nateraz do úzadia. Cítila som, ako sa jedno viečko začína pomaly dvíhať. Tma ustupovala svetlu, ktoré bolo čoraz jasnejšie. Mala som pocit, že mi prepáli rohovku. Chcela som viečko znovu privrieť, mozog už predsa dávno musel vyslať signál efektoru, ale viečko sa ani len nepohlo. Zatúžila som byť niekde, kde by bola tma. Ešte som ani len nestihla dokončiť tú myšlienku a zase som nevidela nič. Všade naokolo bola tma. Alebo signál konečne došiel k efektoru a viečko sa privrelo?

   Telom mi znovu preletela bolesť. Skončí sa to niekedy? Znovu som cítila krv pulzujúcu vo svojom vnútri, každý nerv sa snažil zistiť, ktorý podnet spôsobil bolesť. Bez výsledku. Bolesť prichádzala a odchádzala, ako sa jej zachcelo. Teda lepšie povedané, iba prichádzala, lebo nikdy úplne neodišla. Ale táto vlna, ktorú som cítila pred chvíľou, bola akási iná. Začala v hlave a postupne prešla celým telom. Mala som pocit, akoby som sa … Ten správny výraz ma nedokázal napadnúť. Znovuzrodila? Nie, to nie je ono. Lepšie by sa to dalo opísať ako zresetovanie tela.

   Moje vlastné úvahy ma privádzali do šialenstva. Niečo také predsa nie je možné! Ale prežiť pád z obrovskej výšky, z ktorej som spadla, teda skočila, je tiež nemožné a predsa cítim bolesť, čo znamená, že žijem. Žijem, dýcham, krv prúdi v tele a mozog pracuje. Všetko vyzerá celkom normálne, ale v skutočnosti nič nie je normálne, pretože normálny človek necíti svoju krv, necíti všetky nervy, necíti signály, ktoré vysielajú do mozgu. A necíti veľa iných vecí, ktoré ja cítim a to znamená …

   Čo toto všetko znamená? Odpoveď na túto otázku mi stále unikala. Bála som sa nad tým viac premýšľať, lebo po nedávnej skúsenosti som vedela, že hneď, ako od mozgu budem vyžadovať priveľkú námahu, príde bolesť. A tak som tam len tak ležala, jedno oko stále pootvorené, lebo som nemala dosť síl na to, aby som ho zavrela úplne. Bolesť pomaly ustupovala a keď som už necítila takmer žiadnu, odvážila som sa oko zatvoriť, aby som sa cítila pohodlnejšie. Ako som očakávala, prišla bolesť, ale na moje veľké prekvapenie už nebola taká prudká. Bolo to iba malé pichnutie. Pomyslela som si, že stačí dlhšie počkať a všetka bolesť prejde a s touto myšlienkou som zaspala od vyčerpania.