Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

16. kapitola - časť prvá

Malá poznámka na úvod - rozhodla som sa kapitoly rozdeliť na viac častí, dúfam, že tak sa to bude lepšie čítať :)

_____________________________________________________________________________

„Ahoj Nina," zohol som sa k nej, takej drobnej v obrovskej posteli. Opatrne som jej stisol ruku a pomaly ju začal hladiť palcom.

„Dnes je veľký deň, tvoj brat ťa príde navštíviť." Šepkal som jej do ucha a snažil sa zabrániť svojim slzám vykĺznuť von.

Pozeral som sa na ňu, obklopenú všetkými tými čudnými hadičkami a tak ako aj vždy predtým, aj teraz som pocítil vinu. To, čo som videl, bola moja chyba, výsledok bezohľadnej jazdy. Nikto to nikdy nepovedal nahlas, vraveli len, že auto nebolo v poriadku a pred nami nehoda, nedalo sa tomu už nijako zabrániť, ale ich pohľady tvrdili niečo iné. A ja som si toho bol vedomý.

No za chyby sa musí platiť a ja som na vlastné oči videl, ako splácam tú svoju. Dostal som lístok do prvého radu a mohol sa len potichu prizerať ako ju postupne, deň za dňom, strácam. Zmysel môjho života. Jedinú osobu, ktorá ma dokázala zmeniť k lepšiemu. Vedel som, že teraz, keď som znovu bez nej, sa znovu stávam tým človekom, ktorým som bol pred tým, než som ju stretol.

Keď som sa po nehode zobudil v nemocnici, lekári tvrdili, že som mal veľké šťastie, pretože som vyviazol celý, bez vážnejších zranení. Keby len vedeli, ako veľmi sa vtedy plietli.

Nemohol som byť kompletný, pretože bez Niny som mal pocit, že moje srdce sa rozpolilo presne v tom momente, keď som ju prvýkrát uvidel ležať so všetkými hadičkami, prístrojmi a vtedy ešte aj modriny na tele. Akoby som vtedy prišiel o polovicu svojho srdca, ktorá umierala pomaly spolu s Ninou navzdory všetkému, čo doktori o jej stave tvrdili. A že toho veru nahovorili veľa.

Od prvého dňa ma utešovali vetou, že všetko sa dá do poriadku a ona sa čoskoro preberie. Je mladá a silná, jej telo sa čoskoro zotaví. No ani teraz, po viac ako mesiaci od nehody, sa nepreberala. Práve naopak, jej stav sa zhoršoval a nikto poriadne ani nevedel vysvetliť, prečo sa to deje. A tak som sa každé ráno zobúdzal len s polovicou srdca a pozeral len na polovične modrú oblohu, zatiaľ čo Ninine oči zostávali zatvorené.

Aby toho nebolo málo, jej brat, s ktorým nebola v kontakte celé roky, sa ju dnes chystal po prvýkrát navštíviť. Ako jej jediný žijúci príbuzný dostal plné právo rozhodovať, čo sa s ňou bude diať a konečne sa rozhodol, že je správny čas prísť sa na ňu pozrieť a prediskutovať, čo sa dá robiť.

Nepáčila sa mi predstava, že jej život spočíva v jeho rukách a určite by sa to nepáčilo ani Nine. Takmer nikdy o ňom nehovorila a preto som toho o ňom veľa nevedel, v podstate len to, že sa volá Alexander a len prednedávnom zavítal do sveta dvadsaťročných.

„Vidím, že ani ty z jeho návštevy neskáčeš od šťastia." Povedal som opäť smerom k nej. Všetci, ktorí sa o ňu v nemocnici starali, mi radili, nech sa s ňou rozprávam, pretože vždy je tu šanca, že ma počuje. A tak som ju deň čo deň lákal svojím hlasom ku mne, dúfajúc, že sa preberie.

„Bude tu čochvíľa, takže máš posledné minúty, aby si sa pripravila. Nevideli ste sa pekne dlho, iste nechceš vyzerať takto, keď príde." Stíchol som a potajme dúfal, že sa postaví a pôjde sa upraviť a obliecť. Alebo že sa aspoň trhne, mykne, hocijako pohne a dá najavo, že z tej návštevy nie je nadšená.

„A predstav si to," pokračoval som, keďže som sa od nej žiadnej reakcie nedočkal. „Keď sa dostatočne obaja vynadívame na tvoju krásu, beriem ho na večeru. Rozmýšľal som nad tou reštauráciu, kde sme si raz dali kurací satay. Veď vieš, cesnak, čili, kokosové mlieko, hranolky. Nemôžem zabudnúť na tvoj výraz, keď si po prvýkrát zacítila tú sladkastú vôňu. Doteraz sa mi dvíha žalúdok, vždy keď si na to spomeniem.