Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

9. kapitola

„Hotovo,“ skonštatoval Leonard. „Máš ďalšie body k dobru.“

„Hádam máme, nie?“ Opýtala som sa ho.

„Áno, máme. Pomýlil som sa, to sa stáva. To, čo ti povedal, neber to veľmi vážne,“ snažil sa rýchlo prejsť na inú tému. „Bola to síce veľmi stará a silná duša, akú už asi nikdy nestretneš, ale zároveň bola aj veľmi zmätená. Len pred pár minútami opustila ľudské telo a ešte nemala dosť času plne sa zotaviť, preto rozprávala tak čudne.“

Prikývla som, aby si Leonard myslel, že mám na to rovnaký názor, ale v skutočnosti som mala pocit, že Níl dobre vedel, čo hovorí a z nejakého dôvodu jeho slová Leonarda netešili. Možno to súviselo s jeho tajnou dohodou s Duxom, v ktorej som asi figurovala aj ja.

„Bude najlepšie, ak tu počkáme, kým ten druhý nezlezie dole.“ Povedal Leonard a tak sme si opäť sadli na skalu a mlčali. Mala som dosť času, aby som si ho dobre prezrela. Zdalo sa mi, že odkedy som ho spoznala, tak sa zmenil. Už sa tak veľa nesmial a jeho záujem pomáhať iným ochabol. Aj napriek tomu som sa pri ňom stále cítila v bezpečí a nechcela som ho stratiť, ale zaumienila som si, že zistím, čo stojí za Leovou zmenou.

„Mala by si sa viac snažiť pochopiť Duxa,“ z ničoho nič sa ozval Leonard. Pozrela som sa hore na skaly, Viliamovi sa veľmi nedarilo, čo okrem iného znamenalo aj to, že rozhovor s Leom na tému Dux bude trvať dlho. „Nedokážeš si predstaviť, čím si prešiel a stále, deň čo deň, prechádza. On o tom nerád hovorí, ale niektoré blúdiace duše to z neho dostali. Poskladali kúsky dokopy a vznikol priam filmový námet. Jeho príbeh je tragický viac ako si dokážeš predstaviť. Na tomto svete a v tomto stave je už veľmi dlho, ani on sám si nepamätá presný deň, len že to bolo pred vyše tisíc rokmi. Skús pochopiť, čo musí každý deň prežívať, keď vie, že namiesto toho, aby našiel pokoj tam Ďalej, nachádza len bolesť a ľudskú krutosť. A k tomu si tu ty, podľa neho nevyzreté mláďa s obrovskou mocou.“

„Čo myslíš tým, že mám obrovskú moc?“ Využila som príležitosť a aj keď ma Duxov príbeh zaujal, o moje postavenie v tomto svete som sa zaujímala viac.

„Zabudni, že som to povedal. Nechal som sa uniesť.“ Usmial sa na mňa a ja som jasne pochopila, že nech sa budem vypytovať akokoľvek často, na túto otázku mi on odpoveď nedá. „Chceš počuť Duxov príbeh celý?“

Pozrela som mu do tváre. Stále sa usmieval, ale už to nebol ten úprimný úsmev ako na začiatku. Teraz to bol úsmev, ktorý niečo skrýval od momentu, keď uzavrel zmluvu s Duxom. Leo sa trápil, niečo ho zožieralo zvnútra, ale nikomu o tom nemohol povedať. Chcela som zistiť, o čo ide, ale Leo mlčal a s Duxom som nemala chuť sa rozprávať, aspoň nie teraz.

„Zdá sa, že tu budeme čakať ešte dlho,“ povedala som, keď som pohľadom skontrolovala Viliama, ktorý síce už urobil menší pokrok v lezení nadol, ale stále to vyzeralo na dlhú chvíľu. „Preto si rada vypočujem Duxov príbeh.“ Prisunula som sa bližšie k Leovi a ten ma objal okolo pliec a spustil.

„V čase, keď Dux bol ešte človekom, v jeho zemi zúrila vojna a on aj všetci jeho bratia museli chytiť zbraň a ísť bojovať. Dux pozabíjal veľa bojovníkov a na konci vojny, keď sa tešil, že sa spolu so svojimi bratmi bude môcť vrátiť domov, stala sa nehoda. V noci ich prepadli a Dux v tme zabil vlastného brata. Keď prelieval cudziu krv, robil to kvôli svojej vlasti, ale keď si uvedomil, že tentokrát to bola krv jeho brata, zrútil sa mu celý svet. Dodnes si pamätá, ako strašne sa cítil a pamätá si to, pretože to sú jeho posledné ľudské zážitky. Rodina bola preňho všetko a on jej ublížil. Prepichol sa vlastným mečom, aby sa nemusel pozrieť rodičom a zvyšným bratom do očí. Keď sa prebudil ako blúdiaca duša, cítil sa ešte horšie a aby toho nebolo málo, dostal za úlohu postarať sa o jedného zo svojich bratov, o Henrika, ktorému zomierala manželka. Rodina bola na prvom mieste a tak vtedy ešte mladý Dux spravil to, čo by si iná blúdiaca duša nedokázala ani predstaviť a preto sa o tom nehovorí. Henrikova žena prežila, ale Dux stratil možnosť dostať sa Ďalej, pokým sa ďalšia duša nepreviní rovnako ako on.“