Obscurum et Lux (Temnota a Svetlo)

10. kapitola

Hlavne nepodľahni panike, hovorila som si, keď som pocítila, ako sa znovu niečo pretlačilo cez moje telo. Prešla mnou triaška spolu s nechutným pocitom, že sa ma to niečo snaží roztrhať na kusy. Po premiestnení neubehla ani minúta, ale ja som to vnímala ako najdlhší okamih v mojom živote. Neustupujúca a dookola sa opakujúca bolesť ma pomaly pripravovala o zdravý rozum. Nevedela som, čo mám robiť, ani prečo sa to deje. Rukou som sa stále snažila nahmatať Leonarda, ale nebol pri mne.

Opustil ma, pretože to so mnou už nemohol vydržať, pomyslela som si, ale hneď nato mi táto myšlienka unikla a vystriedala ju strašná bolesť a zimomriavky mi prebehli po chrbte.

„Hej ty, uvoľni sa.“ Začula som niečí hlas a hneď som vedela, čo robiť. Sústredila som sa, aby som sa uvoľnila a dovolila objektom, nech cezo mňa prechádzajú bez tej obrovskej bolesti.

„Odkotúľaj sa doprava,“ opäť mi niekto poradil, čo robiť a ja som poslúchla. Objekty, ktoré teraz prechádzali cez moju dušu po sebe zanechali už len krátke mrazenie, ale zem, po ktorej som sa váľala, bola veľmi teplá.

„Okej, to stačí,“ povedal neznámy hlas a ja som konečne otvorila oči, aby som videla, kde to vlastne som. Ležala som na ceste, na asfalte rozohriatom od slnka v tento teplý, júlový deň. Nado mnou sa skláňalo dievča. Najskôr som nechápavo čumela, ako je možné, že ma vidí človek, ale potom som si všimla bledú pleť a bolo mi jasné, že som stretla ďalšiu blúdiacu dušu.

„Postav sa,“ duša, ktorá mohla mať asi toľko rokov ako ja, keď sa zabila, mi podala ruku a pomohla postaviť sa na nohy.

Nebyť tej bledej pokožky, ani by som si nevšimla, čo je zač. Mala veľké, modré oči, primerané rysy a hnedými vlasmi občas prešiel ryšavý prameň, ale aj napriek tomu vyzerala úplne obyčajne. Obyčajne ako človek. Žiadna špeciálna úprava pomocou schopností duše. Aj oblečenie vyzeralo normálne, akoby si len odskočila vyniesť smeti. Vyťahané tričko s nápisom a šedé tepláky, ktoré jej boli ešte dlhé a pri chôdzi si na ne určite musela stúpať.

„Nie na mňa, ale tam sa pozri,“ hlas mala priateľský, ale neznela veľmi potešene. Najskôr som si myslela, že to kvôli mne, ale keď som sa otočila, pravý dôvod mi bol jasný. Reťazová havária.. Minimálne päťdesiat áut. Vtedy mi do uší prenikol zúfalý krik ranených.

Akoby ma obliali studenou vodou. Stála som na mieste a s otvorenými ústami civela na tú pohromu.

„Musíme im pomôcť,“ vykríkla som, ale nevedela, čo mám skôr urobiť. Pomáhať živým dostať sa von z áut? Nájsť si mŕtve telo a čakať na dušu? Alebo sa snažiť varovať vodičov, ktorí sa k havárii ešte len blížia? Každú sekundu pribudlo nové auto, niektoré to stihli ubrzdiť, iné nie a nabúrali.

„Si v tom nová?“ Spýtalo sa ma dievča.

„Nie tak úplne, ale doteraz som pracovala s inou dušou,“ odpovedala som a snažila sa pohľadom nájsť Leonarda. Videla som kopu ľudí, veľa z nich nezranených, ktorí nazerali do áut, aby sa ubezpečili, či sú všetci v poriadku. Aspoň som si myslela, že to všetko sú ľudia, až kým jeden z nich neprešiel priamo cez auto.

„To je tu tak veľa blúdiacich duší?“ Opýtala som sa, keď mi to došlo.

„Pri búračkách sa dajú ľahko nazbierať dobré body. Duše takéto miesto vyhľadávajú.“

„Ja nie. Teda ja a môj kamarát nie.“ Naozaj som niekoho, koho som pre hodinou bozkávala, teraz nazvala kamarátom? Dúfala som, že to nevyznelo čudne a to dievča ma z ničoho nebude upodozrievať. „Prepáč, dnes nemám dobrý deň.“ Rýchlo som dodala, aby som jej pozornosť upriamila na niečo iné, ale pravdepodobne to ani nebolo potrebné. Blúdiace duše sa predsa nebozkávajú a nemajú dôvod si o niekom myslieť, že to urobil.