Temný vlk

1. kapitola

Ava

Hneď som vyletela z postele keď som započula alarm.Okolo chaty som vytvorila kúzlo ktoré ma vždycky upozorní keď sa niekto priblíži.,, Už zase! Naozaj!?" To je už tretíkrát za tento týždeň.

Vyšla som z chaty a utekala na miesto kde sa rozoznel alarm. Bola tam skupinka 5 ľudí. Trochu som svojou mocou pohla konármi stromov a zavrčala. Je dosť vtipné sa na nich pozerať ako utekajú plný strachu ale aj otravné keď vás už 2 noci zasebou zobudia o 1 ráno.

A to som si myslela že tu budem mať pokoj potom čo sa o tomto lese hovorí. Vraj tu žijú mimozemšťania (moja fantázia no) alebo už typický démoni. Nesmie ma tu nikto nájsť. Keď to takto pôjde ďalej pudem sa musieť presťahovať. Vrátila som sa do chaty ľahla som si a začala spomínať.

...

Žili sme na kraji našej svorky. Len ja moja mama,otec a môj starší brat Sebastián. Bol nádherni deň. Práve sme obedovali keď do domu vtrhli 3 muži. Mama bola najbližšie k dverám. Keď sa postavila tak jej jeden muž vytrhol srdce priamo z hrude. Na zem spadlo už len jej bezvládne telo. Otec s nimi začal bojovať a kričal na mňa a na brata nech utečieme.

Sebastián ma začal ťahať za ruku už aj z batohom v ruke. Začali sme utekať lesom. Jeden z mužov nás do stihol. Sebastián sa z nim začal bit. Nakoniec sa mu podarilo ho zabiť ale aj Sebastián spadol na zem hneď po ňom.

Celé tričko mal od krvi. Povedal mi nech si vezmem batoh a nech idem za tetou. Plakala som. Nechcela som ho opustiť. Ale potom zavrel oči a ja som vedela že nemám na výber. Začala som zase utekať.

Keď som už bola dosť ďaleko otvorila som batoh. Nasla som tam peniaze, vodu, šaty, a list od mojich rodičov. Písali ako veľmi ma majú radi a môjho brata. Keby tu tak bol. Začala som plakať keď som si naňho a na mojich rodičov spomenula.

Ďalej tam boli inštrukcie co mam robiť ak sa také niečo stane. Dosť ma zarazilo že niečo také predpokladali. Ale prečo? Chcela som vysvetlenie ale to som mohla dostať len od mojej tety. V batohu bol aj falošný pas. Jedine čím sa líšil od môjho pravého bol vek. V tomto bolo napísané že mám 18. Dosť by ma zaujímalo kde niečo také moji rodiča vlastne vzali.

Nasadla som na vlak ktorím mi cesta za tetou trvala asi len 7 hodín. Celu cestu som si dávala pozor. Nemohla som sa prestať pozerať zaseba. Bála som sa. Aj keď som mala nejaký ten tréning tak som stále bola len 16 ročne dievča ktorému práve vyvraždili rodinu.

Po hádam nekonečnej ceste vlakom som konečne prišla k bytu kde býva moja teta. Keď ma uvidela bola veľmi šokovaná. Povedala som jej co sa stalo a ona rozplakala. Spomenula som jej aj to čo sa píše v liste. Smutne sa na mňa pozrela a začala rozprávať. To čo povedala ma dosť zarazilo.

...

S takýmito myšlienkami som aj zaspala.

Dosť krátke ale je to len prvá kapitola.