Ava Moretti ako 16 ročná utiekla zo svojej svorky keď jej rodinu napadol spolok mágou a všetkých jej členov zabil. Ava nieje len taký obyčajný vlkodlak. Po svojích predkoch zdedila niečo čo už nemalo existovať. Koluje jej v žilách čierna mágia. Je t...
Sedel som v mojej kancelárií už od rána a vybavoval všetko potrebné vo svojej svorke (meno si domyslite mňa osobne už tie mená naozaj štvu v každej knihe je to to isté stále dookola). Som tu zavreti 24 hodín denne ani nepamätám kedy som sa naposledy prebehol vo svojej vlčej podobe pomyslel som si.
Podpisoval som nejaký dokument ani neviem čo to presne bolo keď ma jeden z mojích členov svorki ktorý bol na hliadke upozornil na nejaké dievča ktoré sa pohybuje po mojom teritoriu. Prišlo mi to divné ľudia sú iba v meste a to je vzdialené niečo okolo 100 km. Takže sem nemohla len tak zablúdiť. Hliadke som povedal nech ju sledujú a nech sa k nej nepribližujú a vyrazil som k jazeru.
Po ceste z kancelárie som kontaktoval aj moju Betu Ryana ktorý bol na neďalekej hliadke. Premenil som sa a začal bežať lesom. Ta sloboda ktorú som pociťoval ma až ohromila po tých dňoch strávených v kancelárií. No to hneď pominulo a začal som sa sústrediť na to čo je dôležité a to bezpečnosť mojej svorky. To dievča je síce len človek ale stále môže spôsobiť problemi a to naozaj nepotrebujem.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
jeho vlk (predstavte si ho z červenými očami )
Prišiel som k jazeru kde uz bol Ryan. Pozrel som sa k jezeru. Dievča ku mne bolo otočené chrptom takže som jej (samozrejme) nevidel do tváre ale mala krásne dlhé, hnedé vlasy. Chvíľu som ju pozoroval keď sa zrazu premenila na čierneho vlka možno ešte väčšieho než je môj a to som Alfa. Pozrel som sa na hliadku a na Ryana, všetci boli v šoku. Ako to že vôbec nie je cítiť ako vlk ešte aj teraz vo svojej vlčej podobe.
Z môjho rozmýšľania ma ale prebudil jej pohyb keď začala utekať. Skríkol som,, Stoj!" no jej to bolo jedno, bežala ďalej. Všetci sa za ňou rozbehli a ja hneď za nimi v ľudskej podobe, niektorí sa aj premenili ale stále mala veľký náskok a to je moja svorka povestná svojou rýchlosťou. Hlave som mal ďalšie otázky. Ako si nás všimla? A hlavne ako to že je taká rýchla.
Pár chapom z hliadky som nakazal pomocou puta v mysliach ktoré ma každá svorka (viete čo myslím že si dokážu rozprávať v hlavách telepaticky neviem ako to vysvetliť ).Aby začali strieľať šípky napustené vlčím morom a ešte jednou veľmi špeciálnou rastlinou ktorá rastie len na tomto mieste. Naprv ju trafila jedna šípka čo stačí na to aby vlk ihned spadol na zem premenil sa a nemohol používať svoje schopnosti na týždeň ale ju to nijak neovplyvnilo. Potom ju zasiahli ešte ďalšie 3 a to už nevydržala.
Zvalila sa na zem a premenila sa naspäť na človeka. Bola oblečená aj po premene čo dokážu len naozaj silní vlci ako ja alebo veľmi dobre vycvičený. Prvá pri nej bola hliadka a môj Beta. Keď som prišiel bližšie tak sa mi začali ustupovať. Dievča sa mi pozrelo priamo do očí a ja som vedel kto to je. Je to moja spriaznená duša.
Ava
Sklzla som pohľadom na jeho telo a v skratke bol to asi najkrajší chlap akého som kedy videla. Postavila som sa zo zeme, pritom som sa trochu zakolísal ale chytila som sa stromu. Neviem čo bolo v tých šípkach ale bolo to niečo silné. Opeť som sa mu pozrela do očí ktoré mali farbu mora. Keď som bola malá snívala som o svojej spriaznenej dusi. Počula som stovky bribehov o tom aký je to zázrak ju nájsť a že nie každý ma to šťastie. Proste som si vysnívaná dokonalí život a nekonečnú lásku. No teraz už viem ze také niečo neexistuje a po tom všetkom čo sa stalo už neverím nikomu a ničomu. Musim sa odtiaľto dostat a to za každú cenu ale najprv si zahrajeme hru.
Oprela som sa o strom a nahodila nevinný a vystrašený výraz. Hned bolo vydno že mi uveril. Ozval sa jeho hlas ,,Ako sa voláš ?" Neodpovedala som. Možno že mi uverí aj hru na nemu. Viac som sa na tlačila na strom. Ved som len malé dievča tak sa bojím skupini 10 vlkou zo zbraňami v rukách no nie?
Moja spriaznenú duša prišla o trochu bližšie a začala rozprávať ,,Nemusíš sa nás báť. Ako sa voláš?" Okej, hra na nemú sa končí. Odpovedala som takým tichým a plachím hlasom aký som len zo seba mohla dostať ,, Ava." Popravde som sa neviem ako premáhala aby som sa nezačala smiať ako zmyslom zbavená. ,,Ja sa volám Jace." dodal. Pekné meno. Rýchlo som si obzrela okolie. Ostatních členov skupini uplne opustila ostražitosť. Jace, ako sa mi predstavil, sa odvážil prísť ešte bližšie a vtedy prišla moja chvíľa.
Privolala som svoju mágiu a bola som rada že tie šipky nezablokovali aj tú. Prúd vetra Jaca (niesom si tym sklonovanim ista) odhodil o pár metrov ďalej na strom ktorý ho ovinul svojím konármi ako lano. Fajn aspoň ho mám z krku 9 ostáva. Niektorý na mňa strieľali tie šipky lenže tie sa len neškodne odrazili od môjho štítu. Iní sa premenili na svojích vlkov.
Prví na mňa zaútočil Beta možno Gama. No než sa stihol čo i len priblížiť tak sa pod ním prebadla zem. Bojovala som ešte z 3 ktorý aspoň za niečo stáli. Ostatný sa už ani nesnažili. Teda aspoň mne to tak pripadalo. Chcela som ich omráčit aby som už konečne mohla odísť len že kým som stihla niečo urobit tak som pocítila ako sa mi aspoň 4 šipky zabodli do chrpta. Obzrela som sa a za mnou stal Jace zo zbraňou v ruke. No jasné, ja blbá som spusila štít. Taku chybu už nikdy neurobím.
Spadla som na zem ale stále som bola pri vedomí. No toľko jedu už moje telo nezvládalo a ja som nemohla ovládať svoju mágiu keď že som sa nedokázala sústrediť ani na zem podomnou. Cítila som ako ma nejaké ruky zdvíhajú zo zeme a nesú niekde. Neviem ako dlho sme išli ani kde sme. Posledné čo som videla bola striekačka v mojej ruke a pohltila ma temnota.
