papierové city [básne]

pozdrav nepriateľovi

Si tu, no nebdieš,
zomieraš alebo spíš,
o svojej prítomnosti nevieš,

pozeráš, no nevidíš.
Veď je tvojou vinou
že sa ľudia menia v plyš...

Stojím tu. No ty inou
cestou kráčaš proti mne.
Možno toto bolo chybou.

Strácaš sa v dni, vidíš v tme,
azda nesvieti môj smútok cestou?
Zomierame a predsa sme.

Svet sa pýši škálou pestrou,
no ja tu jak sivá myš stojím,
pamätáš? Bola som ti sestrou.

Nekráčam. Asi sa bojím.
Ešte žiješ či len mátaš?
Odrádzam ťa smútkom svojím,

no ty si dôvod, nespomínaš?
Všetky kamene čo hodilas' mi na cestu
niekoho mi pripomínaš.

Možno stratenú nevestu,
čo nenávisť vzala si za ženu,
krokom ladným kráča k mestu,

v nonsense závoju,
živí sa šťastím ľudí,
zúfalo čaká na zmenu.

No nikto nikdy neprichodí
a tak čaká na ceste,
kríži cesty iných ľudí

v životoch vytvára rázcestie,
krik duší drží ju nažive,
to si ty...čo hľadáš? Nešťastie.

Na úkor vlastného potešenia chvíle,
Azda nebolo ich dosť?
bližšie ja podídem k tebe,

buď môjho smútku hosť.
Myšlienky vlastné si zrádzam,
Horúca, no zmrzlá na kosť...

...odchádzam.
,,Dlho nechala som ťa piť z mojich sĺz..."
Suchú tvár po dlhej dobe nachádzam,

,,nechcem sa už držať tvojich bŕzd."