papierové city [básne]

fľaštička atramentu

Spisovateľ
drží v ruke pero
pozerá sa.
Myšlienka
tak nezmyselná zdá sa.
Položí na papier.
Krása.
Ukradne slová z pier,
vpíše do papiera.
Spoza tých detských hier
myšlienka zomiera,
atrament sa minul,
príbeh rýchlo zhynul,
pointa bola krásna
papier so životom splynul...

Znamená prázdna fľaštička,
že nemáme viac slov?
Síce je len maličká,
no znamená tá veľká, plná otupenia,
že vzdávame sa snov?
Znamenajú zvláštne pohľady,
že sa ľudia naozaj menia?

Vstáva známy spisovateľ
nepoznáš ho podľa mena
zobral fľašku, doplniť ju,
vykĺzla mu rýchlo z ruky,
verše v hlave splývajú
zvuk na zemi skrýva muky,
fľaštička sa rozbila.
To, o čom iní snívajú,
to, čo maska tváre skryla,
odhalilo sa
vo výraze spisovateľa
radosť sa mu z očí zmyla
chcel doplniť fľaštičku.
Chcel to vlastne?
Len myšlienka maličká
ktorá znela príliš krásne
prinútila písať básne
ako láska, ako bozk.
Krátka, no so silou heroínu
zo sviečok odkvapkal vosk
trvalo to iba chvíľu,
sám ten nápad zavrhol,
na zemi nechal fľaštičku.
Papier nežne roztrhol,
nádej mal však maličkú
že sa k nej vráti.
Chyba.
Len čas si krátil.
Vlastne...nebola to taká krása.
Vzdychol si. Bol iný.
Vzdal sa.
Tak, ako každý s nedostatkom
atramentu a sily.