papierové city [básne]

balada pre Alicu

Na chodníku do neznáma,
kráčalo si malé dievča,
vravelo si že je dáma,

dáma...keby aspoň niečia.
Hľadela na oblaky,
nebo si so vzduchom priečia.

Oblaky nemajú prevleky.
Sú čisté, pravé,
z cukrovej vaty. Naveky.

Nohy podliehajú tráve,
ktorá je tak omamná,
a predsa po nej chodí práve

a cíti sa tak...bezbranná.
Realita stáva sa snom,
ako nocou bez rána.

Opitá nocou, smädná za dňom,
zápasí s tou nočnou morou,
dúfa že sa skončí ránom.

Vidí stovky rôznych tvorov,
prechádza kolom poludníka,
chce sa rýchlo vrátiť domov,

sadne si a tíško vzlyká.
Na hlavu jej lejú čaj,
jemné ruky klobučníka.

Pozrie vôkol - všade raj.
Aspoň tak to kričia reklamy,
prezentujú šťastie vraj,

skrývajú oči rukami.
Stromčeky sa menia v plyš,
cez klobučníkov hlas piskľavý,

,,Hej dievčatko, ešte spíš?
Odhryzni zo sladkej pýchy,
daj pozor nech sa nezväčšíš."

Bolo počuť nárek tichý,
keď odhryzla z koláča,
a tiež krátke, jemné vzdychy.

,,Čo sa tu tá pretŕča?
Tlstá štetka." hovoria,
vety stáčajú do chumáča.

Slová niekedy zabolia,
ale nie jak prsty
ktoré v zápätí pchala si do hrdla.

,,Nechajte tie krásne drísty,
o smrti, o živote,
keď princíp je vlastne ten istý,

len smrť pripisujeme slabote
a život je viac populárny."
Myšlienky v celej svojej nahote.

,,Mali by ho dať do reklamy,
a predstavovať ako vhodný prostriedok na žitie
a mali by začať vami!"

Hlas však nestačí na hluku prebytie,
ďalšia chyba ľudskej ľudskosti,
ale aký zmysel má potom bytie?

Nikto nevidel jej slzy,
nikto sa nepristavil,
všetci hľadali šťastie v ich nevedomosti,

nikto sa nesnažil.
Prečo? Veď je iná...
Hovorí to, čo by sa iný neodvážil.

Možno to bola tá chyba.
Dôvod, prečo práve na tomto z chodníkov
leží dievča. Až vtedy si ju začali všímať.

Alicu, ktorá nemala silu na krajinu zázrakov.