papierové city [básne]

dievčatá z kabaretu

Pozerali sme z okna.
Smiali sme sa.
Smiali sme sa na nich,
na dievčatách z kabaretu,
počuli sme každú vetu,
no reči boli pre slabých.

Och, ako nežne nanášali očné tiene.
Ako nežne klamali do očí,
rúžom na viečka písali "ľúbim ťa"
a viečka razom oťaželi,
a dievčatká zrazu opekneli,
naozaj? Ale prosímťa!

No tvárili sa ako dámy.
Nanútili ústam úsmev,
len dievčatká z kabaretu,
usmiali sa cez maskaru,
vykročili, zdvihli hlavu,
do úst vzali cigaretu,

do rúk sklíčka rozbitej fľaše,
plnej omamného množstva krvi,
do tváre vryli: "mám osemnásť"
krv rýchlejšie jak pot steká,
"čo som to ja za človeka?"
Odpoveď sa snažia nájsť.

No odpoveď už dávno majú.
Sú to kabaretné tanečnice.
Pekné, ale na smiech,
preto sú súčasťou kabaretu,
lebo každú lživú vetu,
odčítajú z kariet.

Stávajú vyššie opätok,
krvavým rúžom obtiahnu pery,
už len nadýchnuť sa.
nádych, výdych...ticho
aj zrkadlo na chvíľu stíchlo,
a stihlo aj rozbiť sa

pod nátlakom ruky dievčatka.
Prečo aj dýchať nemôžem dospelejšie?
Z tašky berú peniaze,
a z úst poznámky,
vchádzajú bez pozvánky,
každá ide ako chce.

"Dospelosti nerozkážeš."
Drzo ale elegantne...existujú.
A svet okolo nich je zrazu
tak malý, tak mladý,
čo im na tom vlastne vadí?
Myslenie na bode mrazu.

Pozeranie na ľudí z výšky
riešia opätky, no sú falošné,
dievčatká, tie z kabaretu,
zlomí sa im opatök,
pravda vyjde navonok,
vytiahnu z úst cigaretu,

a zrazu sú malé, také aký bol svet z výšky "dospelosti"