papierové city [básne]

divadelná hra

Hľadíš do zrkadla.
Asi by si sa mala nalíčiť,
pretože ti nádej z očí spadla.
Mala by si si to zrejme nacvičiť.

O chvíľu vyjdeš na javisko,
stále slzy na tvári,
v srdci citov mravenisko.
Zmizlo víno v pohári.

Vraj v ňom pravda často býva
no tá zmizla spolu s ním,
hneď jak masku si si nasadila,
a uznala zlé nádherným.

Krvavý rúž na perách,
z krvi tvojich vlastných nápadov,
zavesené boli na dverách,
zabila si ich pohľadom.

A po stý krát si len obliekaš
tie isté baletné šaty
silonky jemne si navliekaš
čelenku balíš do vaty.

Prečo? Lebo povedali
a tvoj vlastný vkus im nie je dosť,
pretože sa tak namáhali
kým nie si viziabnutá na kosť

a ľudia nekričia:,,Krása!"
keď vystúpiš na javisko
sláva dlhodobá zdá sa
no dosiahne len po hľadisko.

Kde je tvoj slobodný názor?
Ukrýva ho tvoja maska?
Tvoja komédia už nemá názov
je to tragédia, ty planá kráska.

A tak hráš tú svoju tragédiu
v šatách utkaných z tvojich snov
rapotáš všetku poéziu
pri próze próze strácaš potok slov.

Aspoň že máš scenár dlhý
ktorý ťa v tom zvláda viesť
no s režisérom tiež máš dlhy
pokúsiš sa z javiska zliezť.

Zkladáš masku, kostým trháš
pozeráš sa na masku
vieš presne rolu čo hrať máš
v hlave máš jednu otázku:

,,Prečo musím hrať len podľa
scenára ktorý mi dajú?"
Pozrieš sa okom vedľa
Veď všetci herci takto hrajú.

A prečo snáď nemôže byť
ako niekto z hľadiska?
Nemajú čo skryť
majú názor, narozdiel od javiska.

Pozrieš na masku. Len si chcela
zapadnúť medzi ostatných.
Bolo toho snáď tak veľa?
Za úsmevov nevrlých

pokladáš ju naspäť. Úsmev.
Opona sa otvára.
Odložíš strach, smútok, hnev,
kým sa úsmev nerozpára.

Berieš do ruky niť a ihlu,
,,Snáď sa to dá opraviť."
Slová pred očami sa mihnú:
,,Prečo ťa nikto neprišiel zachrániť?"

No povedz mi, kde je tvoje hľadisko,
kde je tvoja dráma?
Z koncertnej sály sa stalo smetisko,
uprostred ty.

Obdivovaná, rovnaká, no žiaľbohu sama.