papierové city [básne]

nechaj ma ísť...

"nezvládnem to!"
zvolala som
tichým hlasom
hneď sa zlomil
hádam ma počúvajú aspoň stromy

"počuješ ma?"
určite nie
nikto nemá pochopenie
nikto nikdy nepočuje
nikto ani nespomenie

jeden ide svojou cestou
a druhý...to je jedno hádam...
koho zaujíma, že cestu stále hľadám?
cestu ktorá bude iná
aha jasné...je to moja vina

no to ty sa nepozeráš pod nohy
oči máme otvorené
pohľady sú vymenené
no nepočujeme sa
v kriku lesa

či v kriku myšlienok?
pohľad máme rovnaký
no svet sám je dvojaký
ty ho vidíš iný
ja nesiem pocit viny

cesta ide iba hlbšie do lesa a ja bežím
čo keď mi ujde vôňa kvetu?
letmo sa poďakujem svetu
stále som celkom pomalá
cestou bežím až do rána

možno zomriem na úsvite
no uvidím prvé svetlo
nebo sa s oblakmi pretlo
stále ma nepočuješ
len sa trochu viac vzďaluješ

vietor je zlý poslucháč
tak si zakričím do hory
a v srdci celej tej pohromy
kričím: "chcem byť vypočutá! "
výkrik upadá do zabudnutia.

vyčerpaná, stojím v tichu
"nezvládam to..." zvolala som
tichším hlasom
hneď sa zlomil
nechám na pokoji stromy

a rozprávam do oblakov
"ja..." nemá to zmysel
oblaky sú kyslé
no hádam si cestu skrátim
aj keď...ani tá nie je z cukrovej vaty.