Obeť vdovy

72.kapitola

Rikardovi chlapi zaviezli Lenu a Alessandru na dohodnuté miesto. Alessandra sa len veľmi v krátkosti dozvedela, čo je jej hlavná úloha. Nevyzerala zrovna na človeka, ktorý si zvykne špiniť ruky, ale ani sa netvárila príliš zhrozene, keď jej to vysvetlil. Možno bola nejaká luxusná spoločníčka. Minimálne mi tak pripadala.

Ja spolu so Cedricom, Andrém a Rikardom sme išli nikto nevie kam asi pol hodinu po nich. Bola som vynechaná zo všetkého a sralo ma to.

,, Kam ideme? "opýtala som sa, keď ma to prestalo celé baviť.

,, Budeme ich sledovať aspoň z diaľky. Lena sa brániť vie, ale Alessandra nie." objasnil mi Rikardo. Bol príliš pokojný na to, čomu vystavil svkju ženu.

,, Prečo si s nimi niekoho neposlal? Alebo im nedal sledovacie zariadenie?" opýtala som sa možno hlúpo, ale nemyslím, že by ich pri prvom stretnutí prehľadali.

,, Myslím, že dostatočne poznáš rodinu svojich mŕtvych manželov. Prehľadajú ich, keď si ich budú chcieť zobrať domov do postele. Zabili by ich na mieste, ak by mali niečo na sebe. A to nebudem riskovať. " odpovedal mi a pokračoval s vysvetľovaním svojho plánu.

,, Ideme sa pozrieť do kasína. Podplatil som ochranku, aby nás tam nechala a zabudla, že existujeme a že sme prišli. Rodina tvojich manželov  stále miluje kasína." poznamenal, keď sme boli konečne na mieste.

Išlo s nami len jedno auto s piatimi mužmi z ochranky. Ostatní čakali, kedy im dáme adresu domu, aby ho mohli napadnúť.

Dnu sme vošli len šiesti, a to zadným vchodom pre zamestnancov, aby nás nikto nezbadal.

V malej izbe plnej kamier sme sa usadili my a chlap, ktorý ich mal kontrolovať vyšiel von ako keby nič . Ak všetci pracujú ako on, tak toto kasino musí pekne prerábať.

Hneď sme zbadali Lenu s Alessandrou. V tej chvíli už išli s nástupcami mojich manželov k rulete. Nechápala som, ako to tak rýchlo dokázali. Prekvapilo ma to, ale možno boli len veľmi šikovné.

Lena rozdávala úsmevy na všetky strany, pri nej nezvyčajná vec, a Alessandra sa stále viac dotýkala svojho "partnera".  Očkom som sa pozrela na Rikarda ako to berie, no vyzeral, že mu ti nič nespôsobuje.

,, Majú za úlohu ísť k nim domov, nie?" ozval sa Cedric, keď smerovali do srdca tohto kasína.

,, Áno, ale bolo by podozrivé, ak by sa im hneď ponúkli. Najskôr nech vyhrajú nejaké peniaze a potom ich zoberú domov. Nemaj strach, budú vedieť čo robiť. "

Na tie kamery sme pozerali asi hodinu. Nudilo nás to, ale bola naša povinnosť ich strážiť aspoň takto.

O necelé dve hodiny, keď už si navzájom šepkali do ucha a naozaj sa k sebe mali, sme sa všetci potešili.

Tí chlapi tam nechali veľa peňazí, ale nevadili im to ani pri najmenšom. Majú peňazí viac než dosť. Bože! Na čo som myslela, keď som ojebala tak silných chlapov?

,, Všimli ste si niekto, kde a či vôbec majú ochranku? "opýtal sa zrazu Rikardo, mračiac sa na obraz kamery.

Ja, Cedric aj André sme kývli na znak nesúhlasu.

,, Toto sa mi nepáči. Sú v cudzom meste a hľadajú svoju najväčšiu nepriateľku. Ochranku by mali mať pri sebe ako svoj tieň." mračil sa na kamery ďalej.

,, Možno ich nechali vonku. Predsa len nevedia, kde presne sa nachádzame. Či sme vôbec v tomto meste... " snažila som sa nájsť racionálne vysvetlenie.

,,Nemám z toho dobrý pocit. André, zavolaj posily! "rozkázal Rikardo, no bolo už neskoro.

Ozvali sa výstrely. Vonku bol chlap, ktorý kamery strážil spolu s tromi členmi ochranky.

Videla som ako rýchlo André ťuká do mobilu, no nezdalo sa mi reálne, že to stihne. Že to dnes prežijeme...

Všetci sme vybrali zbrane, no nemali sme šancu. Do miestnosti vpálilo asi 10 chlapov a my sme nemali kam ujsť. Andrému zobrali telefón.

,, Zložte zbrane! Neviete počítať?" zasmial sa jeden z nich arogantne, no hneď na to, som mu strelila guľku do hlavy. Nerozmýšľala som. Bol to reflex.

Chlap stojaci vedľa neho mi to oplatil strelou do kolena. Moje telo ovládla neopísateľná bolesť. Podlomili sa mi nohy a dopadla som na zdravé koleno.

Chlap využil situáciu a priložil mi zbraň ku hlave.

,, Si príliš vzácna pre mojich šéfov, aby som ťa zabil. "potiahol ma za vlasy a zavrčal mi do ucha. V tej chvíli sme z môjho pohľadu prehrali. Chlapi spútali Cedrica, Rikarda aj Andrého.

Všetci sa snažili bojovať a práve preto ich začali mlátiť. Boli v presile, prekvapili nás, nemali sme šancu. Pesimistické myšlienky mi hneď predpovedali našu hromadnú smrť.

Mňa jedinú nezviazali. Chlap, ktorý mi držal zbraň pri hlave ma donútil kráčať. Držala som si koleno a zatínala zuby. Nemala som odvahu sa ani len vzpierať.

,, Teš sa na miesto, kam ťa berieme. Som si istý, že s mojimi šefmi si užiješ veľa zábavy. "pošepol mi do ucha, ktoré vzápätí oblizol.

,, A verím, že potom, ak budeš vládať, ak aj nie, tak aj s nami." zasmial sa a ja som sa začala zmierovať s mojim osudom. Vedela som, že rozsudok smrti mám podpísaný. Ale nechcela som do toho zatiahnuť toľko ľudí...

Pred kasínom stáli tri autá po zuby ozbrojených chlapov. Vedeli o nás a ja som nedokázala prestať myslieť na to, od koho sa to dozvedeli.

Hodil ma bezcitne na zadné sedadlá a ja som zastonala od bolesti. Krv sa mi z nohy valila prúdom a bolesť, ktorú som pociťovala v tej chvíli sa nedá ani opísať.

,, Zavolajte šéfom, že ich máme. " usmiali sa na seba, ako keby mali vyhraté, ale to tak byť nemohlo!

My musíme byť tí, ktorí budú mať posledné slovo.

Hanba mi! Skoro mesiac bez časti! 😬😬😬

Už len pár častí, dobojujte to so mnou! 😘😘😘