Obeť vdovy

74.kapitola

Cedric

Nechali nás v tej malej miestnosti celú noc. Všetci sme boli dobitý a zaspávali sme. Nebránili sme sa tomu. Ďalšie dni môže nasledovať čokoľvek a bude lepšie, keď sa vyspíme pokiaľ môžeme.

Keď som sa prebral, bol som stratený v čase a priestore. Nemal som prehľad o tom, koľko je hodín ani aký je deň. Cela, v ktorej sme boli bola tmavá, bez okien a nehostinná. Žiadny päťhviezdičkový hotel to asi nebude.

Až keď som sa poobzeral, zbadal som za mrežami chlapa. Jedného z tých, ktorí nás včera mlátili. Škodoradostne si nás prezeral.

Bez slova odomkol dvere a išiel priamo ku mne. Nastalo to, čo Rikardo predpokladal. Berú ma preč. Izolujú nás od seba.

Odomkol okovy od steny a vytiahol ma na stuhnuté nohy.

,, Tak poď! Otecko by ťa chcel vidieť. " odporne sa na mňa usmial a potiahol ma von z cely, ktorú vzápätí zamkol.

Ťahal ma za sebou celý čas ako špinavého psa. Nepáčilo sa mi to. Ani len trošku. Ak tu bol aj môj otec, niekto im dal echo. A musel to byť niekto blízky Rikardovi. Alebo Rhea predtým než zomrela, ale... To by bolo nerozumné. Jedine, že by vedela, že zomrie.

Chlap zastavil a vtiahol ma do miestnosti ešte horšej ako tá predošlá.

Bol to obrovský a luxusný dom. Asi len táto miestnosť vyzerala ako vystrihnutá z hororu. Akoby ju niekto chcel navždy zamurovať a zabudnúť na jej existenciu. Hodil ma dnu a bez nejakých slov smerom ku mne zamkol.

Nechali ma v tmavej diere, kde som preklínal, že som sa vôbec narodil. Najhorší môj hriech bola práve rodina, do ktorej som sa narodil. Matka - zradkyňa, otec - skurvený bastard. Neskutočná výhra! A to, čo sa nám môže udiať v tomto dome, vôbec nevyzerá dobre.

Bál som sa nie len o seba, ale aj o Dione. Či chcem, či nie, musím priznať, že ja som ju do tohto zatiahol. Len kvôli mne sme tu. Teda polovične. Za to, že si zabila svojich manželov ja nemôžem.

Keď odtiaľto vyviazneme živí, zabijeme ich a už nikdy sa neuvidíme. Mňa bude čakať boj o môj trón a ona sa už o seba postará. V tom problém nevidím.

Sedel som v tme a snažil som sa myslieť na pekné veci. Chceli nás len psychicky oslabiť.

Po dvoch dňoch, kedy som mal akurát tak minútový kontakt s človekom, ktorý mi doniesol jedlo a pitie, som sa cítil totálne na dne. V živote som nebol v takejto neistote. Bál som sa o všetkých mojich ľudí v tomto dome.

A práve vtedy sa otvorili tie prekliate dvere. A v nich stál človek, ktorí ma splodil a ktorého som zradil mnohými spôsobmi. Len som sa naňho vyčerpane pousmial. Mal ma zabiť. Ja na jeho mieste, by som využil prvú príležitosť a nečakal by som tak dlho.

Keď však hodil do miestnosti takmer polomŕtvu Dione, nebolo mi všetko jedno. Stuhol som, no zároveň som myslel na Rikardove slová. Nemôžem dokázať, že mi na nej záleží.

,, Rád ťa po takej dlhej dobe vidím, synček! Priniesol som ti milenku, aby ste sa rozlúčili. Dnes je váš súdny deň. A veľmi dobre vieš, aký dlhý je zoznam vašich hriechov." vysmial sa mi do ksichtu.

,, Dione, trošku nezvládla situáciu. Ranu sme jej ošetrili, ale aj sme jej ich pár spôsobili. Uvidíme, ako sa bude kurvička správať po zobudení. Užite si vaše posledné spoločné chvíle! " vysmial sa mi do ksichtu a zamkol za sebou dvere.

Až vtedy som sa odvážil priblížiť k Dione. Vyzerala na tom naozaj zle. Rana, ktorú mala z výstrelu už v kasíne, nevyzerala dobre. Neviem akého kokota najali, ale neurobil jej s tým takmer nič, akurát jej vybral guľku. Mohla to mať zapálené, ale to nebol jediný problém.

Mala na tele mnoho modrín. Takto neviem určiť či ju len zbili alebo znásilnili, no bál som sa. V tomto s nami idú ešte dve ďalšie ženy. Ak dopadli rovnako ako Dione, tak nás Rikardo možno vlastnoručne odpraví zo sveta.

,, Dione? " jemne som sa jej dotkol voľnou rukou. Nereagovala. Mohli jej dať niečo na upokojenie, teda nejakú drogu?

Skúsil som to ešte raz a zatriasol ňou len jemne. Bolestivo zastonala a chytila sa za rebrá.

,, Ako sa cítiš?" opýtal som sa hlúpu otázku.

Neodpovedala, očividne ju stálo veľa energie vôbec otvoriť oči.

,, Dione, otvor oči!" snažil som sa jej prehovoriť do duše.

S obrovským zastonaním a asi aj sebazaprením pootvorila oči a pozrela sa na mňa. Bola vystrašená. Tak, ako som to u nej ešte nikdy nezažil.

,, Čo sa ti stalo? Čo ti urobili?" pýtal som sa ďalej. Len prechádzala očami po miestnosti a nedokázala sa pohnúť. Aspoň tak vyzerala.

,, Komunikuj so mnou, prosím!"

,, Rikardo.... "vyslovila ťažko.

,, Čo je s ním? Je tu s nami. Prvý deň som s nimi bol zatvorený."

,, Je... Je.. Tam... S nimi. "nedokázala poriadne dokončiť vetu. No to, čo vyslovila ma nesmierne prekvapilo.

,, Kde s nimi? Čo sa deje? Videla si Lenu alebo Alessandru?"zasypával som ju otázkami, hoci som vedel ako ťažko sa jej musí rozprávať. Bol som zúfalý, potreboval som vedieť, čo sa deje vonku za týmito stenami.

,, Chce.... Chce...." trhane sa nadýchla a ja som čím ďalej tým viac začal myslieť na to, či nemá nejaké vnútorné krvácanie. Dúfal som, že nie.

,, Pomôcť im." vyslovila a stratila vedomie. Ostal som na ňu prekvapene pozerať. V tom momente som začal pochybovať o všetkom a hľadať zradcov aj medzi svojimi. Niekto z nás nás musel boznúť. Niekto blízky. Čo ak to bol Rikardo?

To, čo povedala, predsa nedávalo žiadny zmysel. Pomôcť im?

Ale veď... On má byť na našej strane, no nie?

Ospravedlňujem sa za dlhú dobu bez časti! Už je to moje ospravedlňovanie sa asi aj hlúpe, ale chcem len povedať, že ak nemám poriadnu spätnú väzbu, tak mám stále menšiu chuť písať. Samozrejme to nie je jediná vec, súvisí to aj s časom, ktorý ma občas blokuje tiež.

V mojej hlave mám už príbehy dokončené, ale je občas ťažké dokopať sa k písaniu. Občas sa to proste nedá a ja sama vidím, ako tá kapitola vyzerá, keď sa k nej prinútim. Nie raz som ju celú zmazala, keď som si uvedomila, ako hrozne je napísaná. Nesťažujem sa, píšem pre seba a tých pár ľudí, ktorým sa to, čo napíšem, páči. Občas sa k tomu, ale nedá prinútiť, hlavne keď máte vlastný život a svoje aktivity.💔💔💔

Nebudem sľubovať kedy bude ďalšia časť, ale modlím sa za to, aby som sa k tomu ešte tento týždeň dostala.

Pekný zvyšok večera! 💕💕💕