Like A Rose (Sk)

Časť 4. - Diora's Attitude

Keď ma Eya odviezla domov, už ma doma čakala mama.

"Ako si sa mala?" ozvala sa mama z obývačky, keď som za sebou zabuchla dvere.

"Celkom fajn, len už by som chcela víkend." odpovedala som jej počas toho, ako som sa vyzúvala. Mama sa už viac nepýtala, asi nevedela, čo by sa ma tak opýtala. Posledný polrok som bola dosť uzavretá do seba, takže bola zvyknutá sa veľa nepýtať, pretože vedela, že zo mňa veľa nedostane. Ja som však nemala čas sa s ňou zhovárať, pretože som potrebovala niečo vybaviť. Nemohla som vydržať, a už keď som kráčala hore po schodoch som mala v ruke mobil, v ktorom som hľadala číslo na osobu, s ktorou som sa potrebovala spojiť. Nevedela som ho nájsť, pretože čísel mám v mobile asi dvetisíc a medzi toľkými číslami sa ťažko hľadá... Hľadala som ho celú cestu do izby, našla som ho však, až keď som si sadla na posteľ. Stlačila som tlačítko "zavolať". Celkom dosť dlho to zvonilo a už som pomaly začínala strácať nádej, že mi nedvihne. Chstala som sa zložiť, v tom sa však ozvalo sa z telefónu:"Haló? Maya?"

"Ahoj, Audrey. Ako ide život?" začala som.

"Oh, ak mám byť úprimná, tak celkom fajn. Zvláštne, že mi po takej dlhej dobe voláš..." rozprávala Audrey zmätene.

"Ja viem... Myslím si, že ti nemusím hovoriť, čo sa stalo, pretože to vie celá škola. Jednoducho som sa dosť uzavrela do seba."

"Všimla som si. Ani s nami si sa nechcela rozprávať." povedala sklamaným hlasom.

"Mrzí ma to, Audrey. Naozaj... Ale nebola som schopná komunikovať s niekým, kto by mi ich tak hrozne pripomínal."

"Chápem ťa a aj keď som ti to nikdy nepovedala, máš môj obdiv za to, ako si sa k tomu postavila."

"Nemyslím si, že si ho zaslúžim. Navonok som možno vyzerala v pohode, ale vo vnútri seba som mala neskutočný bordel." vzdychla som si.

Audrey bola chvíľu ticho. Vedela som, že nevie, čo mi má na to povedať, ako má reagovať. Na chvíľu nastalo ticho. Potom ho prelomila, keď sa opýtala:"Ozaj a, prečo mi voláš?"

"Uh... hovorí sa mi to ťažko po tom, ako som sa na vás vykašľala. Ale myslíš si, že vám ostalo nejaké voľné miesto v tíme?" snažila som sa to urobiť čo najmenej trápne. Nie som si však istá, či to vyšlo.

"Neuveríš, ale ideš práve včas! Akurát nám vypadla kapitánka. Rozmýšľali sme, ktorú z nás by sme zvolili, ale žiadna z nás nie je taká dobrá, ako si ty." hovorila s nadšením Audrey.

"Ako mohla Stella vypadnúť? Veď ona tým žila." zhíkla som od prekvapenia.

"No... To je nadlho, ale akosi si zlomila nohu pri skúške."

"To mi je ľúto."

"Už sa ku roztlieskavačkám pred koncom posledného ročníka nevráti, takže sme rady, že máme novú kapitánku."

"Myslíš, že sa na mňa baby hnevajú?" opýtala som sa neisto.

"Určite nie! Veď to nebola tvoja chyba." Bola to moja chyba. Ja som si začala s nesprávnymi ľuďmi a vykašľala som sa na roztlieskavačky. Vykašľala som sa na dievčatá, ktoré ma ako kapitánku obdivovali. Sklamala som ich. Preto som sa čudovala, že Audrey bola taká nadšená, keď som jej povedala, že by som sa rada vrátila... Ale Audrey bola vždy taká. Vždy sršala dobrotou a nikdy nenechala priateľov v problémoch. Audrey prišla ku roztlieskavačkám dávno po tom, ako som k nim prišla ja. Keď som sa prvý raz prihlásila na konkurz, hneď ma vybrali. Vraj mám vzhľad a talent, čo je pri roztlieskavaní najdôležitejšie. Pamätám si, keď som ako kapitánka viedla prvý konkurz na roztlieskavačky a prišla tam Audrey. Nebola najlepšia, akú som videla, ale sršala z nej energia. A to je to, čo každá roztlieskavačka potrebuje. Odvtedy je v tíme a roztlieskavanie je jej prvoradou prioritou. Môj rozhovor sa Audrey už netrval dlho. Len sme sa dohodli na detailoch a rozlúčili sme sa. Bola som šťastná, že sa môžem vrátiť k tomu, čo ma vždy bavilo. Konečne sa všetko začalo meniť z čierno-bieleho na farebné. Konečne som sa vedela usmiať inak, ako falošne. Konečne som dokázala vidieť dôvody, prečo byť šťastná..