Like A Rose (Sk)

Časť 7. - Hurting & Caring

Thomas

Tváril som sa, že si neuvedomujem, že sa na mňa pozerá. Vedel som, že keď jej pohľad opätujem, nebudem sa vedieť pozerať inam, než do jej krásnych zelených očí. Tak hrozne som chcel, aby bola znova moja. Ale vedel som, že ma už vo svojom živote nechce...

Stále sedela otočená smerom ku mne a napriek tomu, že jej Audrey niečo hovorila, nevyzerala, že by ju počúvala. Nemusel som sa ani pozrieť, aby som vedel, že jej oči sú zafixované na mne. Samozrejme, že sa na mňa nepozerala celú hodinu. Už len tým, že sedela priamo predo mnou mi bránilo v sústredení sa na učivo. Aj keď nebolo mojím zvykom dávať pozor.

Po hodine som sa stretol s Aidenom.

"Niečo nové s Mayou?" spýtal sa hneď, keď prišiel.

"Nie. Ale asi som si uvedomil, že ju budem musieť nechať ísť." pokrčil som plecami a hľadel som do zeme.

"To je taká hovadina, Thomas." prevracal očami Aiden.

"Zmysel to dáva len v romantických filmoch, na ktoré ma Eya furt núti s ňou chodiť ale v realite to je blbosť." pokračoval s poučkami, ja som však nereagoval.

"A ty vieš, že mám pravdu." chytil ma za plece. Pozrel som sa na jeho ruku a dal som mu ju dolu z môjho pleca, prudko som ju postil a on ju nechal spadnúť pozdĺž jeho tela.

"Skončil si už s týmito rečičkami?" odvrkol som.

"Chce, aby som jej dal pokoj a tak aj urobím." prevrátil som oči a pobral som sa na odchod. Keď som prechádzal vedľa neho, drgol som mu do ramena mojím a s kamenným výrazom som sa pobral do triedy. V tú chvíľu som naozaj nemal chuť na Aidenove múdre reči, hoci som vedel, že mi chcel len pomôcť.

"Thomas, čo sa s tebou deje?!" ozval sa zozadu Aiden. Keď som sa otočil v smere, z ktorého Aidenov hlas prichádzal, Aiden tam stál so zmäteným výrazom na tvári a s rukami ďalej od jeho tela, dlaňami smerom hore.

Pokračoval som v mojej ceste do triedy, až som napokon vošiel do úplne prázdnej triedy. Sadol som si do poslednej lavice, kde už boli pripravené kadičky, banky, skúmavky a iné pomôcky na vykonanie pokusu. Sadol som si a odsunul som ich nabok, aby mi nebránili v položení mojich lakťou na lavicu. Do rúk som zobral mobil a snažil som sa vďaka nemu zabudnúť na všetko okolo.

Netrvalo dlho a trieda sa začala plniť žiakmi. Medzi poslednými vstúpila Eya - moja partnerka na pokusy na chémii. Keď ma zbadala, len prevrátila očami a unavene si vzdychla. Sadla si vedľa mňa a s kamenným pohľadom sa hlboko nadýchla, neskôr vydýchla.

"Len dýchaj. Aby ti náhodou nedošiel kyslík." zasmial som sa.

"Debil." prevrátila očami.

"Prečo ma vlastne tak nenávidíš?" položil som mobil na lavicu a oprel so sa o operadlo na stoličke.

"Ty sa to naozaj pýtaš?" pozrela sa na mňa rozzúrene.

"Ublížil si mojej najlepšej priateľke! A aby toho nebolo málo, ublížil si jej s jej najlepšou priateľkou!" predýchavala, aby nespustila scénu.

"Ja viem! Ja viem." chytil som sa za čelo, keď som si znova uvedomil, čo som spôsobil. Zúfalo som si vzdychol a v Eyi akoby klesli nervy, ktoré mala. Akoby videla, že ma to naozaj trápi...

"Takže tebe je to... ľ-ľúto?" povedala tichým a neistým hlasom.

"Zožiera ma už len myšlienka na to, aký som bol kretén."

"Nechcem ti brať nádeje, ale ona ti-"

"Ja viem, že mi neodpustí, Eya." znova som si vzdychol.