Like A Rose (Sk)

Časť 9. - Winning. Harming. Partying.

Vyhrali sme.

Keď okolie zaznamenalo, že Thomas dal posledný - víťazný touchdown, roztlieskavačky sa rozbehli k nemu a všetci hráči z tímu ho vyzdvihli do vzduchu na ich plecia. Thomasov úsmev v tú chvíľu bol na nezaplatenie. Vyzdvihol vyššie zlatý pohár, ktorý mal v ruke, aby ho všetci fanúšikovia na tribúnach videli. Tleskot a jednohlasné kričanie davu:"Stockmorská stredná!" ešte pridalo na hlasitosti. Nemohla som inak ako sa pousmiať nad tým šťastím, aké on a všetci naokolo prežívali.

Chystala som sa otočiť na odchod, keď vtom som zacítila studenú ruku na mojom pleci. Otočila som sa a za mnou stála Eya s Aidenom vedľa nej.

"Bola si skvelá!" objala ma silno.

"Ďakujem." povedala som a odtiahla som sa od Eyi s úsmevom na tvári.

"Prečo nie si s Thomasom, Aiden?"

"Teraz má veľa ľudí okolo neho, tak som sa rozhodol, že naňho počkám tu a tak spolu pôjdeme na jeho párty." pokrčil plecami Aiden.

"A-Aha. Už dnes je tá párty?" trápne som sa zasmiala, aby som odľahčila už tak trápnu mnou vytvorenú chvíľu. Nepomohla som si však a znelo to ešte divnejšie, ako som si myslela.

"Áno. Chceš sa pridať?" poskakovala Eya s nádejou v očiach.

"Eya..." snažila som sa vyhnúť očnému kontaktu pozeraním do zeme.

"Oh jasné. Prepáč." položila mi ruku na rameno.

"To nič." pousmiala som sa.

"Nechceš, aby som ťa hodila domov? Ešte nejaký čas potrvá, kým sa Thomas vyslobodí zo zajatia roztlieskavačiek." zasmiala sa Eya.

"To je v pohode, mám tu svoje auto." povedala som a otočila som sa smerom k Thomasovi a davu.

"Okej, tak ti píšem, keď sa vrátim domov." pousmiala sa Eya a znova ma objala.

"Idem si po veci, čaute." zamávala som Eyi a Aidenovi, keď sa moje a Eyino objatie skončilo a ja som sa pobrala na odchod.

"A rovno domov!" kričala Eya spoza môjho chrbta, nahlas som sa zasmiala, aby to počula.

Keď som kráčala po dlhej chodbe medzi triedami, nikto okrem mňa tam nebol. Premýšľala som nad Thomasom a jeho narodeninami... Nevedela som, či by bolo vzhľadom na situáciu medzi nami vhodné mu zablahoželať. Na jednu stranu sa mi to zdalo pekné, aspoň by vedel, že som na ne nezabudla. Ale na druhú stranu sa to vôbec nehodilo, stále som sa naňho predsa hnevala alebo nie?

V hlave rovnako ako v srdci som mala neskutočný zmätok v mojich citoch. Nevedela som, či mu som schopná niekedy odpustiť a či o to vôbec stojí. Či odpustenie vyžaduje a chce začať znova, alebo sa ďalej chce so mnou a s mojím telom len hrať ako s nejakou hračkou. Jedno bolo však isté - potrebovala som čas. Čas na premýšľanie a na utriedenie si vlastných myšlienok v hlave.

Je však čas, ktorý mám dosť?  pýtala som sa sama seba, no nezaznela odpoveď.

Napokon ma napadlo, že by som mu do skrinky mohla vhodiť anonymný lístoček s krátkym blahoželaním. Nebolo by to ani moc, ani málo. Pravdepodobne by to neriešil a vyhodil by to, takže za pokus nič nedám.

Z myšlienok ma vytrhla bolesť na chrbte, keď ma niekto silno pritlačil o jednu zo skriniek na chodbe. V celej chodbe bola tma, takže som hneď nevedela rozoznať, kto to je. Keď sa však naklonil k môjmu uchu a zašepkal doň:"Čo tu robíš tak sama, Maya? Nemala by si náhodou poskakovať okolo nového kapitána tímu?", hneď mi bolo jasné, kto to je. Rich.