Like A Rose (Sk)

Časť 1. - An Old Flame

Maya

Slnko pre bežného človeka znamená začiatok niečoho nového, niečoho pekného či pozitívneho. Slnko je znak, že už prešla búrka a teraz príde dúha, potom už bude len slnečno, kým teda nepríde ďalšia búrka. No pre mňa to akosi neplatí. Mám pocit, že celý život žijem v tieni a slnko sa mi akosi... vyhýba. Ráno ma však vždy prebudí jeho lúčmi. Prebudí ma do ďalších dní môjho mizerného života. Neznášam svoj život. Neznášam to prebúdzanie sa do upršaných dní, kde aj tak nemám nikoho, kto by nado mňa postavil dáždnik a tak ma pred studenými kvapkami dažďu ochránil. Nemám nikoho, kto by ma prichýlil, keď mi je zima. Nemám nikoho, kto by mi poskytol lásku, nie rodičovskú, ani priateľskú. Proste lásku ako lásku. Mala som to, lenže potom sa kvôli hlúpej láske moje srdce rozbilo na tisícky úlomkov skla. A najhoršie je, že tie úlomky nikto nepozbieral a neuložil späť...

Je ráno, zasa. Slnko sa ma asi ako každé ráno snažilo poštekliť po tvári a tak mi na nej vyčariť úsmev. Márne sa však snažilo. Keď som otvorila oči, videla som predo mnou strop. Stop biely a prázdny asi ako moja duša v tomto momente. Pošúchala som si oči a moja ruka zamierila na nočný stolík k mobilu, ktorý som odomkla a pozrela sa na správy. Samozrejme nechýbala správa od Eyi -  mojej najlepšej kamarátky a najväčšej opory. Nechápte ma zle, ale takto skoro ráno som veľmi nemala chuť čítať nejaké veselé správy určené na to, aby som mala lepší deň a dnes sa aspoň trochu usmiala. Aj tak by mi ho nezlepšili. Postavila som sa z postele a na nohy som si obula papuče, aby mi aspoň na nohy nebola taká zima. Moje kroky namierili priamo do kúpeľne. Keď som sa postavila pred veľké zrkadlo nad umývadlom, spomenula som si, že som si opäť zabudla dať dole mejkap, takže som zase mala oči celé čierne od rozmazaných očných tieňov zmiešaných so špirálou. Možno sa to rozmazalo tým, že som sa obtierala o vankúš počas spánku, alebo to bolo tým, že som zasa v spánku plakala. Obe možnosti sú rovnako pravdepodobné... Po mojich ranných pocedúrach v kúpeľni som sa vybrala do šatníka, aby som sa obliekla. Dala som zo seba dole pyžamo a pocítila som, ako ma zima šteklí po mojej nahej koži. Zatriasla som sa a privrela som oči. Hneď ako som pred sebou nemala moje komínky oblečenia som uvidela jeho tvár. Jeho dokonalé oči, dokonalý úškrn, ktorý ma vždy tak vytáčal. Videla som dokonalého človeka. Tak dokonalého, že ho nemôžem mať... Vydýchla som a pokúsila som sa zadržať slzy a depresívne myšlienky. Našťastie sa mi to podarilo a keď som otvorila oči, nemala som rozmazaný pohľad kvôli slzám, za čo som bola vďačná. Už je to pol roka, mala by som byť schopná sa cez to preniesť... Tak prečo to nejde? Snažila som sa držať, aby som sa ešte len pred začiatkom dňa nerozsypala a začala som sa obliekať. Netrvalo dlho a už mi pred odchodom do školy ostávalo sa naraňajkovať. Zavrela som dvere do izby a pobrala som sa dole schodmi na raňajky. Čím viac som sa blížila ku kuchyni, tým silnejšia bola vôňa maminých malinových lievancov a hluk vychádzajúci z kuchyne. Keď som vošla do kuchyne, za ostrovčekom na vyvýšenej stoličke už sedel môj malý brat Leo, ktorý sa napchával lievancami, akoby boli jeho prvé a posledné. Mama za kuchynským pultom pripravovala ďalšie a popritom si pohmkávala do rytmu piesne hrajúcej v rádiu. Sadla som si vedľa Lea a pred sebou som už mala nachystanú moju porciu lievancov. Slabo som sa pousmiala nad spomienkou, ako som ich jedla, keď som bola malá. Ako mi len chýbajú tie časy, keď som bola malá a... šťastná. Vložila som si do úst prvé sústo, keď sa vtom mama otočila a povedala:"Dobré ráno, zlatko. Ako si sa vyspala?"

S plnými ústami pozerajúc sa do taniera, aby som sa vyhla očnému kontaktu som trochu mrzuto odpovedala:"Normálne, ako vždy."

Mama sa len pousmiala. Asi to bolo pretože moja odpoveď mohla byť horšia a depresívnejšia. Na jej tvári však bolo vidno, že je stále smutná kvôli tomu, ako sa poslednú dobu trápim...