Like A Rose (Sk)

Časť 8. - In The Air

"Tak nech to najhoršie máme čo najskôr za sebou." podišla som k Leovi a postrapatila som mu vlasy.

Spoločne sme s Leom zišli dolu po schodoch, kde už na chodbe stála mama, vedľa nej muž v jej veku - Louis.

Pozeral sa na mňa a Lea jeho tmavohnedými až čiernymi očami. Nos mal mierne pokrivený ale zase nie až tak, že by vyzeral ako nejaký ruský mafián. Pery mal plné farbou ladiacou k jeho tmavohnedej pleti. Čierne vlasy mal upravené v krátkom zostrihu. Mal mohutné telo a bol celkom dosť vysoký, keď som si ho porovnala s mamou.

"Deti, toto je Louis." povedala mama s úsmevom od ucha k uchu na tvári spolu s miernou gestikuláciou.

"Louis, toto je moje najstaršie dieťa - Maya. A toto je Leo - Mayin mladší brat." ukázala na nás a naďalej sa usmievala. Louis podišiel ku mne a podal mi ruku na pozdrav, potom prišiel k Leovi a nastavil ruku na znak, aby si s ním tľapol.

"Cool!" povedal Leo a ja s mamou sme sa zasmiali.

Potom nás mama zavolala do kuchyne k jedálnemu stolu, pretože sme sa k ostrovčeku všetci štyria nezmestili. V kuchyni už rozvoniavala vôňa maminej kuracej polievky, ktorú som ako malá zbožňovala. Usadili sme sa s Leom vedľa seba, mama s Louisom sedeli oproti nám.

"Tak povedz nám niečo o sebe, uhm..." začala som sa pýtať, aby som prelomila trochu trápne ticho, ktoré prevládalo pri stole. Nevedela som však, ako mám maminho nového priateľa oslovovať. Oci? Ujo? Louis? Tak som radšej nepovedala nič a nechala ho doplniť ma.

"Louis ma volajte, decká."

"Louis." dokončila som svoju vetu.

"Tak pracujem ako chirurg-" začal, Leo ho však prerušil:"Chirurg, takže ty si superhrdina?" Pišťal.

"Niečo také, hej." zasmial sa Louis.

Celá večera prebehla celkom dobre. Nastali nejaké chvíle, kedy nikto z nás nevedel, čo povedať ale netrvali až veľmi a trápne dlho. O Louisovi sme sa toho dozvedeli veľa, rovnako ako aj on o nás. A ak mám povedať pravdu, Louis mi vôbec neprišiel ako zlý človek. Naopak mu na očiach bolo vidno, že mamu má naozaj rád. Aj mama bola šťastná v jeho prítomnosti, a to robilo šťastnou aj mňa.

Prešlo pár týždňov a spolu s Thomasovými narodeninami sa blížil aj futbalový zápas na našej škole. Nikdy by som nezabudla na Thomasove narodeniny, hoci som ich tento rok osláviť s ním v pláne nemala. S babami sme tvrdo dreli, aby sme na zápase žiarili a tak možno dopomohli nášmu tímu vyhrať. Louis u nás bol čím ďalej, tým častejšie a ak má byť úprimná, nevadilo mi to. Mame a Louisovi som to naozaj priala. Čo sa však týka mojich vzťahov, nič nové sa neudialo. A ak mám byť úprimná, som rada, že som mala ako-taký pokoj. Aspoň som sa mohla viac sústrediť na rodinu, priateľov, školu a na roztlieskavanie.

Deň zápasu, Thomasove narodeniny

Tréning pred zápasom bol hneď poobede, takže som vynechala obed, aby som po škole mala dlhší čas na oddych. Pobrala som sa teda domov, kde ma už čakala mama spolu s Louisom, keďže Leo bol ešte v škole na krúžku.

"Tu je moja roztlieskavačka!" tlieskala mama s nadšením, keď som vstúpila do domu.

"Vieš o tom, že sa hra ešte nezačala, že mami?" pozrela som sa na mamu začudovane. Z kuchyne sa ozval Louisov smiech a Louis vyšiel s bielou šálkou kávy von z kuchyne na chodbu.

"Viem, len som ťa chcela trošku povzbudiť, aby si bola v dobrej nálade!" povedala mama a na čelo mi vtisla bozk.

"Ďakujem mami." usmiala som sa na ňu.