Najlepšie narodeniny [Marcus & Martinus] ❤️

💛10.💛

                            
Z pohľadu Marcusa
Wendy hneď zaspala v mojom objatí.
Nevedel som vôbec zaspať. Rozmýšľal som nad jej odchodom na Slovensko. Čo ak si tam niekoho nájde?? Viem, že ma veľmi ľúbi ale aj tak. Mám obavy. Viem, že si s ňou môžem každý deň volať ale ja ju potrebujem cítiť pri sebe. Bez nej nemá zmysel žiť. Keby som ju nemal neviem čo by som robil. Po asi hodine premýšľania som zaspal.

Z pohľadu Wendy
8:00
Zobudil ma otrasný budík. Nenávidím ho.
Mac: "Dobré ráno láska. Ako si sa vyspala?"
Wendy: "Úžasne, v tvojom objatí. A ty?"
Mac: "Najlepšie. Ale budeš mi chýbať."
Wendy: "Ver tomu, že aj ty mne."
Do izby vošiel Kjell. Z jeho výrazu som usúdila, že nie je veľmi nadšený z toho, že som spala s Marcusom v jednej posteli. Stále nechápem čo mu na tom vadí. Veď nerobíme nič divné.
Kjell: "Budem sa tváriť, že ste nespali spolu. Wendy, priprav sa a za hodinku vyrážame. Musím ťa odviesť na letisko do Osla."
Wendy: "Áno jasné. Za chvíľu som pripravená."
A odišiel z izby. Vymanila som sa z Marcusovho objatia a išla som do "svojej" izby. Obliekla som sa, namaľovala trochu, ešte pobalila posledné veci a zniesla som si kufre dole po schodoch. Pýtate sa prečo mi ich nezniesol dole Marcus?? Preto, lebo ja som veľmi tvrdohlavá a chcela som si ich zniesť sama.

Z pohľadu Marcusa
Keď si predstavím, že toto boli posledné raňajky s Wendy a že sa vráti až zas  o mesiac tak mi je do plaču.
Kjell: "No Wendy. Mali by sme už pomaly fakt ísť. Cesta nám bude trvať 2 hodiny, tak aby sme stihli lietadlo."
Wendy: "Áno jasné."
Mac: "Nemôžem ísť s vami??"
Kjell: "Keď chceš, tak môžeš."
Mac: "Jasné, že chcem."
Wendy sa rozlúčila s Anne a Emmou. Von ju zas čakala celá naša partia. Boli to: Sarah, Leo, Jack, Jake, Martinus, Peter a tiež aj ten kapesník Chris. Nemal som ho rád, ale čo už. Wendy každého objala. Každému sľúbila, že si budeme písať a volať.
Kjell: "Už musíme fakt ísť!!"
Wendy so slzami v očiach nastúpila do auta. A ja s ňou. Sadli sme si dozadu aby sme si vychutnali že sme posledné 2 hodinky spolu. Keďže sa vráti až o mesiac. To bude celá večnosť. Wendy bola opretá o moje rameno sa mala na ušiach jej nové Airpody, ktoré som jej kúpil k meninám, ktoré mala pred nedávnom. Nebola nadšená, že jej kupujem také drahé darčeky ale donútil som ju si ich nechať. Po dvoch hodinách sme dorazili do Osla na letisko, kde už Wendy čakalo naše súkromné lietadlo, tak ako som jej sľúbil. Už sme stáli pred lietadlom a nastala chvíľka lúčenia. Nezastavil som to a rozplakal som sa.
Wendy: "Marcus prosím ťa neplač, lebo rozplačeš aj mňa a ver mi, že to nechceš vidieť ako budem potom vyzerať."
Marcus: "J-ja sa snažím a-a-ale to sa nedá."
Silno sme sa objali a tak sme tam stáli v objatí asi 3 minúty. Pobozkal som ju na rozlúčku a sľúbil som jej, že si budeme každý deň písať. Kjell došiel za nami, že mám veci už v lietadle.
Kjell: "Máš tam jedlo aj pitie. Ak by si niečo potrebovala stačí poprosiť letušku, ktorá poletí s tebou pre istotu."
Wendy: "Jasné."
Pilot: "Už budeme musieť vyraziť, ak chcete aby sme tam doleteli ešte kým bude vonku vidno."
Wendy: "Ohh áno už idem."
Pobozkala ma Wendy na líčko a sľúbila mi, že sa o mesiac vráti. Nastúpila do lietadla, lietadlo sa vznieslo, zakrúžilo 3 krát na oblohe a odletelo smer Slovensko. Veľmi smutný som s ocom odišiel do auta. Sadol som si na miesto spolujazdca a čakala nás zas 2 hodinová cesta späť domov. Z ničoho nič mi zazvonil mobil. Bola to Emma.
Emma: "Marcus?? Už ste odprevadili Wendy??"
Mac: "Áno, už je na ceste na Slovensko."
Emma: "Aha dobre čau."

Tak máme tu 10 kapitolu. Prepáčte, že je taká nudná ale aj také musia byť. Čoskoro vydám aj veľmi zaujímavú kapitolu. Bude tam dosť zaujímavá zápletka. A píšte mi prosím názory na túto kapitolu.💚💚