one week / l.s [book 1] c

Untitled Part 1

Aby ste si ich aspoň trochu vedeli predstaviť. :) Hviezdičky a komenty potešia. :)

Tmavé mohutné závesy dokonalo plnili svoju funkciu. Cez nich neprešiel ani jeden slnečný lúč, a tak sa mohol nízky brunet oddávať svojmu bezstarostnému spánku.

Pach v izbe však už bol horší. Nevyvetraná izba zúfalo žiadala otvoriť okno a priniesť aspoň nejaký kyslík spolu so slnečnými lúčmi. Pach zvratkov a prepoteného oblečenia bol trýznivý ale mužovi na posteli nevadil. Jeho spánok bol tvrdý. Po včerajšej noci ani iný byť nemohol. Alkohol na včerajšej párty sa lial prúdom a on pil všetko čo uvidel. Ku koncu už sám nevedel či je hore alebo dole. Všetko sa mu točilo a on chcel len jedno. Posteľ.

Muž by aj ďalej spal ale vibrácie pod vankúšom mu to nedovoľovali. Niekto ho rušil a on mal chuť vraždiť. Tupá bolesť v hlave mu znepríjemnila náladu ešte viac a sucho v ústach mu do hlavy vysielalo len jedinú myšlienku spojenú s vodou.

„Čo chceš?“ jeho hlas bol iný ako inokedy. Zvláštne chrapľavý. Nenávidel vstávanie.

„Aby si sa sem dostavil. Je mi jedno ako ale príď. Potrebujem tvoju pomoc,“ zúfalý hlas najlepšieho kamaráta mu pripomenul ako musí teraz vyzerať on. Včera sa zabávali ale dnešok bude pre obidvoch hrozní.

„O polhodinu u vás,“ zavrčal odhodiac mobil na zem. Bolo mi jedno či sa rozbije alebo nie. Má peniaze. Kúpi si nový.

S nechuťou si posledný krát pretrel oči a vstal. Vratké nohy skoro neudržali mužovu váhu. Včera to prehnal. Pridržiavajúc sa steny prešiel až do kúpeľne. Horúca sprcha mu vždy pomohla a rovnako tomu bolo aj dnes.

V hornej poličke nad umývadlom našiel tabletku, ktorú si hneď vzal modliac sa, aby čo najrýchlejšie začala pôsobiť.

Ku neporiadku v spálni sa radšej nevyjadroval. Dnes by mala prísť Betty, slúžka, ona to uprace.

S raňajkami sa ani neobťažoval. Ak by si dal čo i len kúsok, zvracal by.

S komody pri dverách si vzal kľúče od svojho auta. Bolo mu jedno, že ešte z neho razí alkohol. On nebude chodiť autobusom nebodaj pešky. Na to je až príliš pánsky.

Mal problémy so šoférovaním. Tabletka ešte nezačala účinkovať a skoro nemal cit v nohách. Ak by tak nejazdil skoro každú sobotu, bál by sa.

Zastavil pred modernou stavbou, ktorú si pamätá až veľmi dobre. Jeho najlepší kamarát, Liam, a on sem chodili každý deň po škole. To boli časy. Alkohol, drogy, cigarety, baby. Potom to všetko odišlo. Liam sa oženil a má dieťa. A Louis? Ten stále po 17 rokoch je rovnaký. Nenašiel nikoho kvôli komu by sa bol ochotný zmeniť. Taká už ani neexistuje.

„Konečne si tu,“ hlava položená v dlaniach, špinavé pyžamo a červené oči. Liam vyzeral ešte horšie ako on.

„Čo chceš?“ medzi nimi bolo vždy zvláštne kamarátstvo, ktoré chápali len oni. Koľkokrát sa stalo, že po sebe hulákali, bili sa, vyhrážali si. Louis bol mladší ako Liam. O štyri roky. Ani oni sami nevedeli ako sa začali rozprávať. Ale aj tak po 17 rokov sedia pri šálke čaju a rozmýšľajú nad budúcnosťou.

„Emily a ja odchádzame na služobnú cestu ale Harryho nemôžeme zobrať. Chodí do školy. Včera nám volali, že dnes odlietame. Nestihli sme nikoho zavolať pre Harryho,“ Liamovu reč zastavil pohľad plný znechutenia.

Vedel, že Louis nemá rád Harryho a aj keď ho to mrzelo bol to Louis. Ten nemá rád nikoho.

„Ja mám robiť babysiterku?“ Louisov nahnevaný hlas sa rozľahol miestnosťou.

„Nežiadal by som ťa o to, keby to nebolo nevyhnutné,“ ich rozhovor bol prerušený príchodom nepriateľa. Aspoň z Louisovej strany.

Do kuchyne vošiel chlapec o ktorom sa bavili. Dlhšie kučeravé vlasy mu padali na chrbát, veľké tričko mu ledva zakrýval zadok a zelené oči teraz skúmali modré chladné ako Severný oceán.

Tak ako Louis nemal rád toho 17ročného fagana, tak Harry ním bol fascinovaný. Vždy ho zaujímalo či má ten muž aj nejakú inú masku. Či sa napríklad vie usmiať. Aj teraz. Sedí na stoličke rovno ako pravítko bez nejakého výrazu s čiernou koženou bundou a rovnako čiernymi rifľami a prepaľuje Harryho pohľadom.

„Dobré ráno,“ Harry sa uškrnie pri myknutí svojho otca rovnako ako aj Louisa. Vedel, že boli včera niečo oslavovať a nedalo mu, aby im nepoprial dobré ráno trochu hlasnejšie.

„Nevieš byť tichšie?“ ako na každej návšteve Louis nenecháva to drzé chlapčiško na pokoji.

„Nevieš k nám prísť aspoň raz triezvy?“ vráti mu to. Netyká mu. Nemá prečo. Ak by ho stretol v meste a nepoznal ho, tipne mu 24. Je v celku mladý.

Harry má pravdu. Zakaždým keď ich takto nájde, otca aj Louisa, vie, že boli na nejakej párty po ktorej si ani jeden skoro nič nepamätá.

„Si drzý a trápny. Ak dospeješ daj mi vedieť. Možno sa potom aj porozprávame,“ Louis vedel ako Harry neznáša jeho nadradené pohľady, rovnaké aké naňho hádzal teraz. Pre Louis je to ešte len mladé kura bez štipky rozumu a Harry o tom vie a to ho hnevá.

Liam sledoval ich hádku bez zbytočným slov. Vždy ho fascinovalo ako sa v Louisových očiach niečo pohne, keď sa rozpráva s Harrym. Bol to asi jediný človek, ktorý ho vedel priviesť do inej nálady. Možno si to Harry neuvedomoval, ale len pri ich rozhovoroch Louis vyzeral ako človek. Inokedy to bola skôr kostra bez citov.

„To by si tu aspoň raz musel prísť ako normálny vychovaní človek. Naposledy si sa sem dovalil totálne opitý a ťahal si otca neznámo kam. Naozaj slušné. Nauč sa správať a potom sa ja zamyslím nad svojou drzosťou,“ Louisovi nikdy nešlo do hlavy ako vie ten drzý fagan sformulovať vetu pri ktorej sa musí Louisov mozog namáhať, aby vytvoril niečo čo Harryho poníži.

„Netuším po kom si. Ale v jednom máš šťastie. Ak by si nebol Liamov syn tak by som ťa udrel. Myslím to vážne,“ Liam aj Harry vedeli, že neklame. To on nemá vo zvyku. Vždy ukazuje pravú stránku.

„Jasne, jasne. Idem hore, lebo sa tu nejako ochladilo. Louis nabudúce so sebou dones aj ohrievač lebo tvoje chladné srdce cítim v celom dome,“ Louisa sa táto poznámka nedotkla a Harry to vedel, inak by to nepoužil.

„Beriem to,“ Louisove slová boli tentoraz venované Liamovi. Ale až keď sa Harry vzdialil.

„Prečo taká rýchla zmena?“ Liam sa ani nenamáhal vložiť do otázky zvedavosť. Vedel, že je v tom Harry a čo Louis povie, to ho nezaujíma.

„Bude sranda,“ zákerný úsmev na Louisových perách ho znepokojil.

„Ak mi zabiješ dieťa, zabijem ťa,“ to bola posledná poznámka k Louisovemu chrbtu. Odišiel domov sa pobaliť.