KRUH

4 Posledný pokus o záchranu

„No tak poď, len poď..."

Klára sa plazila zviazaná lanami po mokrej a studenej zemi. Bola tma, nevidela skoro nič.

„Prosím vás, pustite ma. Poviem vám všetko, čo chcete vedieť a dám vám všetko, čo si odo mňa zažiadate."

„Ale no tak, maličká. Za chvíľu bude po všetkom."

Klára sa snažila striasť zo seba lano po lane, no nedarilo sa jej. Nožík! Vreckový nožík! Vždy ho nosila vo vrecku nohavíc. Bingo! Akurát naň dočiahne. Už len nenápadne a opatrne.

„Čo si zastala? Zastavíme až za 200 metrov. A nehmýr sa tak, ako mravce. Je to zbytočné."

Už mala prerezané prvé lano. Ešte tri a bude slobodná. Aspoň že je tma, nebude to vidno.

„Tak, poriadne sa rozhliadni. Miesto činu tesne predtým, ako sa ním naozaj stane."

Už bola voľná. Počkala, kým sa vzdiali o pár krokov a hneď sa pustí na útek.

„Nie je to nádhera? Ten pach napätia a očakávania, akoby... Hej! Okamžite zastav!"

Bežala tak rýchlo, ako ešte nikdy predtým. Kde to je? Vedela, že ju zaviedol do nejakej starej budovy. Keď z nej vybehla von, všade naokolo boli stromy. Sem-tam sa potkla o vetvu. Už bola dosť hlboko a aj veľmi vyčerpaná. Práve teraz by chcela byť len doma, dať si s rodičmi jej obľúbenú večeru, ľahnúť do postele, ráno vstať a povedať si, že to bol len zlý sen.

Nikde naokolo nikoho nevidela. Zastala, oprela sa o strom a vydýchala sa.

Prasknutie. Najprv si povedala, že to bol vietor. Onedlho jej na mihálnici pristála snehová vločka. Prvý sneh tohto roku. Milovala zimu. Rodičia jej sľúbili, že tento rok pôjdu na lyžovačku do Rakúska. Veľmi sa na to tešila. Minulý rok boli v Tatrách. Naše hory sa jej tak zapáčili, že za dva dni sa naučila lyžovať. Predtým vždy protestovala. Už v obchode, keď len skúšali lyžiarky, kládla rodičom nesplniteľné požiadavky. Museli byť ružové a so snehovými vločkami. Myslela si, že nastavila latku dostatočne vysoko na to, aby také niekde zohnali. Ale čo čert nechcel, v poslednom obchode v Bratislave našli presne také. Už nemalo zmysel klamať, že sa jej nepáčia.

Zase ten zvuk. V sekunde ňou trhlo, keď tesne za jej hlavou zahúkala sova. Sprava prišiel ďalší zvuk. Ale to už nebol vietor ani zviera.

„Pôvodne som si myslel, že s deťmi tvojho veku to pôjde o niečo jednoduchšie. Asi som sa mýlil," povedal so smiechom na perách.

Klára už vedela, že je neskoro. Je po všetkom. Žiadne Rakúsko...

„Teraz pôjdeš pekne so mnou naspäť. Pôvodne som ťa chcel len milosrdne zastreliť, pretože čo by som to už bol za človeka, keby urobím dieťaťu niečo také príšerné."

Zovrelo jej hrdlo a jej tela sa zmocnila úzkosť.

„Teraz ma napadá, že ja vlastne nie som dobrý človek... No čo sa tak na mňa pozeráš, maličká? Bola si zlé zlé dievča.."

„Prosím, nie, moji rodičia vám dajú všetko, čo majú," vydralo sa jej z hrdla ako posledný pokus o záchranu.