KRUH

6 Nový prípad

Ráno bolo na policajnej stanici rušno. Všade okolo niekto pobehoval. Telefóny vyzváňali a v čakárni čakal jeden manželský pár.

V hlave jej dunelo a všetko okolo sa zdalo byť akési iné. Akoby prechádzala po tých istých miestach, po ktorých len pred nedávnom kráčalo jej druhé a úspešnejšie ja. Stále sa jej nepáčilo, že nebola súčasťou nového prípadu. Akoby ju odstrčili, akoby už nebola taká žiadaná a dobrá policajtka. A Ria bola čerešničkou na torte tohto neistého pocitu sklamania.

Jej práca pre ňu znamenala všetko. Už ako malá sa hrávala doma s kamarátkami na policajtku. Raz, keď bola v meste s jej rodičmi, uvidela v sklenom výklade karnevalový kostým poručíčky. Hneď sa k nemu rozbehla a nalepila sa tvárou na sklo, zatiaľ čo jej v hlave prúdili predstavy o tom, ako rada by len pomáhala ľuďom dostávaním zlých ľudí za mreže.

„Valentína, prosím ťa, choď za nimi a spíš zápisnicu. Prišli nahlásiť zmiznutie ich dcéry. Prípad dávam na starosť tebe," vytrhol ju z jej myšlienok policajný riaditeľ.

Nič neodpovedala. Cestou do čakárne prešla okolo dvier, za ktorými mal poradu Tomášov tím. Keď už nič, tak aspoň nejaký prípad jej pridelili.

Manželský pár vyzeral dosť vydesene. Nemohla si nevšimnúť opuchnuté viečka na tvári ženy. Zrejme svoju dcéru celú noc hľadali. Muž ju držal za ruku a snažil sa ju utešiť, aj keď bolo vidieť aj na ňom neistotu a obavy.

„Dobrý deň, som Valentína Vajaská. Bol mi pridelený váš prípad."

„Ach, dobrý deň. Už tu čakáme tak dlho, že sme si nemysleli, že sa nám niekto začne venovať," odpovedal neznámy muž trochu nervózne, „sme manželia Kvartelovci, ja som Gregor a toto je moja žena Izabela."

„Teší ma. Poďte, prosím, so mnou do vypočúvacej miestnosti, položím vám niekoľko otázok."

Vstali zo starších drevených stoličiek a nasledovali ju. Faktom bol, že budova, v ktorej sídlili, nebola veľmi moderne zariadená. Vypočúvacia miestnosť bola tmavým kútom celého poschodia, v ktorom bolo už klasické zrkadlo, z druhej strany priezračné. V strede miestnosti bol menší drevený stôl so štyrmi ošúchanými stoličkami. Jediným pekným miestom stanice bola miestnosť, ktorú teraz využíval Tomáš s jeho tímom.

Snažila sa zo všetkých síl, aby nedala poznať, v akom citovom rozpoložení sa momentálne nachádzala. Potrebuje ich presvedčiť o tom, že prípad ich dcéry je v dobrých rukách.

Ako však chcela vojsť do miestnosti, asi trikrát netrafila kľúčovú dierku. Pán Kvartel si neodpustil skúmavý pohľad. Dnes to rozhodne nebol jej deň. Ani nevie, kedy si sadla za stôl a začala s výsluchom.

„Meno a priezvisko vašej dcéry, prosím."

„Klára Kvartelová. Má len deväť rokov. Pred pár dňami sa išla hrať ku susedom Kolárovým. Má tam svoju najlepšiu kamarátku Nikolu. Odvtedy sa nevrátila."

„Spýtali ste sa ich na to, kedy od nich Klára odišla?"

„Vraj bola u nich naposledy krátko po druhej po obede. Videli ju hrať sa s Nikolou s Barbie domčekom. Potom, keď mali večerať, asi o šiestej, prišla za nimi už len Nikola. Pýtali sa jej na to, kde je Klára. Vraj odišla domov. Veľmi sa im to nezdalo, pretože vždy pre ňu chodíme a ešte sa zastavíme na krátku návštevu."

„Popíšte mi jej výzor."

„Má tmavohnedé až čierne vlasy po pás, veľmi bledú pokožku a zelené oči. Keď išla k susedom, mala oblečené modré džínsy a červený sveter."

„Dobre, ďakujem vám. Urobím všetko, čo bude v mojich silách," odvetila nakoniec Valentína.

Ešte jej nadiktovali kontaktné údaje a adresu, už boli na odchode.

„Prosím vás," prvýkrát prehovorila Izabela, „nájdite našu dcéru. Neviem, čo budeme bez nej robiť. Je stredobodom nášho vesmíru."

Pozrela sa na ňu so smútkom v očiach : „Pani Kvartelová, sľubujem vám obom, že urobím všetko, čo sa len bude dať. Nájdeme ju."