KRUH

14 Včera

Nevedel, koľko je hodín, len vedel, že mu do tvári až príliš svieti slnko. Hneď v zápätí zacítil tupú bolesť, ktorá mu bez varovania udrela do hlavy. Čo sa vlastne stalo? Vedel len to, že je doma vo svojej posteli, svoje obliečky z egyptskej bavlny ľahko rozpoznal. Ale prečo ho tak veľmi bolí hlava? Jediné, na čo si spomína bolo to, že narazil na stanici na Valentínu. Včera večer. Rozprávali sa, bolo to príjemné. Po pár vetách o prípade, na ktorom Valentína nepracuje, sa jej opýtal, ako sa má. Rozhovor nabral priateľského ducha, už dávno sa mu to s ňou nestalo. Až vtedy si začal uvedomovať, ako mu to chýba. Nesľuboval si viac, nesľuboval si nič iné. Len si užil ten moment. Nechcel zastaviť čas, prijal to celé tak, ako to bolo a bolo to skvelé.

Otočil sa nabok, aby na neho viac nesvietila tá otravná žeravá guľa zvaná Slnko.

Zrazu ucítil jemný závan vzduchu. Vietor? Asi nie, určite by nenechal otvorené okno. Za pár sekúnd sa to zopakovalo. Nebol sám! Niekto ležal vedľa neho. Bál sa otvoriť oči. Ako vlastne ten večer skončil? Svitlo mu. Tak sa s Valentínou bavili, že jedného z nich (jeho) napadlo, aby sa išli rozprávať niekam von a... dali si víno!

Okamžite roztvoril oči a jeho obavy sa naplnili. Boli to ale obavy? Či to bolo dlho potláčané želanie?

„Valentína? Vstávaj..." nevedel povedať nič viac. Aj keď to znelo trošku nemilo.

Otvorila oči a v okamžiku ňou trhlo. Vyzerala veľmi vydesene a šokovane zároveň.

„Tomáš? Čo sa stalo? Prosím, povedz že sme spolu ne..."

Ako to povedala, spomenul si. „Bohužiaľ..."

„Ach," chytila sa za hlavu a otočila sa chrbtom k nemu. „Toto nie je možné, toto sa nestalo."

„Ale stalo..." V jeho tóne bolo badať sklamanie. Prečo chce na to zabudnúť? Stalo sa to. A úprimne, bol zato aj v skutku rád.

Valentína neodpovedala, vyskočila z postele a začala sa obliekať. Bola ešte v spodnom prádle, ktoré ale nebolo zladené a ani čipkované. Tomáš sa na ňu stále pozeral, a keď sa otočila k nemu, náhle sklopil zrak nadol. Zrejme si to všimla. Nemohol si pomôcť, bola krásna. A aspoň na túto noc bola jeho. Ten pocit, ako ju držal v náručí... Ten pocit si bude ešte dlho pamätať.

Zhrabla svoju kabelku a skoro behom kráčala k dverám. Už počul len buchnutie.

„A-aaahoj," dodal, aj keď už to bolo zbytočné. Bola preč. Presne tak ako predtým.