Stretnutie so smrťou ✔

1. Prvé stretnutie

Mal som 15, keď som sa pokúsil zabiť. Tabletky a alkohol to istili. Teda... aspoň som si to vtedy myslel. Lenže žijem. Stále dýcham, jem, pijem, chodím. Nezabralo to tak, ako som dúfal. No vďaka tomu môžem povedať svoj príbeh. Predať skúsenosť, ktorá ma navždy zmenila.

Predstavte si ma ako chcete. Nezáleží na tom. Náš výzor je len výsledok nazbieraných spomienok, či tomu veríme alebo nie, a v konečnom dôsledku absolútne nič neznamená a pre tento príbeh nie je ani dôležitý.

Zo svojho prvého stretnutia s „tým niečím", čo voláme smrť, si moc nepamätám. Iba útržky, ktoré sami o sebe nedávajú žiaden zmysel. Iba záblesky čohosi, čo pripomína fotografie.

Ležal som na posteli vo svojej izbe a cítil, ako ma pomaly opúšťa život. Myseľ mi prestávala fungovať. Sotva som ešte vnímal čo sa deje a všetko pred očami mi temnelo, aj keď som ich mal otvorené. Strácal som sa do toho priestoru tam niekde na pomedzí života a smrti. Mieril som k hranici, spoza ktorej niet návratu. Alebo aspoň tak sa to hovorí.

Na internete som čítal, že keď ľudia umierajú, zažijú rôzne veci. Tunel so svetlom na konci, počujú „spievať anjelov" alebo akúsi „rajskú hudbu", no ani jedno z toho sa mne nestalo. Nečakali ma ani žiadni predkovia, niekto známy, proste... samota.

Bol som v priestore bez jediného svetla. Sám uprostred najtemnejšej prázdnoty. Vznášal som sa tam ako list vo vetre a nič som necítil. Skutočne vôbec nič. Žiadne pocity, vône, chlad alebo teplo na koži, vôbec nič. Nebol tam ani žiaden zvuk, či pevný povrch. Jednoducho úplná prázdnota a tma.

Potom si spomínam na druhú „fotografiu" alebo skôr záblesk z môjho pobytu tam niekde.

Bola tam striebristá ruka. Nie kostená, nejaká stará a zoschnutá, či akokoľvek morbídne pôsobiaca. Obyčajná ruka, akú má každý z nás, len s štyrmi rozdielmi. Prvý bol, že mala len štyri dlhé prsty. Druhý, jej striebristá... koža?... povrch?... tretí rozdiel bol ten, že nemala žiadne nechty a štvrtý, že vyzerala byť... známa. Neviem ako inak to povedať, iba tak, že už som s ňou niekedy... stretol?... videl ju?... poznal toho, komu patrí?... Naťahovala sa ku mne a... bola odhalená iba po zápästie. Vytŕčala z temnoty, ale či ma chytila alebo nie si naozaj nepamätám.

Posledná spomienka je prechod cez čosi, čo pripomínalo vodnú hladinu. Jednoducho za tým čímsi sa všetko vlnilo. Znie to šialene, ale aj v tej temnote bolo „vidno", že samotný ten priestor sa „vlní" ako keby sa človek díval na dno nejakej vodnej plochy. Bolo to zvláštne, ale pritom čímsi... známe.

A potom som sa prebral. Začínal som zas vnímať svet okolo seba. Pomaly sa z tmy vynárali tvary mojej izby, farby, pocity, vracal sa zvuk, všetko. Lenže... už nič nebolo ako predtým.

Ten pocit sa nedá popísať. Je to ako uvidieť prvý krát niečo, čo človek nepozná. Úžas? Šok? Zaujatie? Strach z neznámeho? Neviem, čo by to vystihlo. Lenže celá izba na mňa pôsobila akosi cudzo, inak a neznámo, no pritom to bola stále tá istá izba, v ktorej som chcel zomrieť. Ale aj tak vyzerala byť akási iná. Niečím zmenená, len vtedy som ešte nevedel čím.

A tak isto pôsobil aj celý svet. Ľudia, veci, farby, vône, zvuky, pocity, ja sám... život sa akosi zmenil. Všetko sa zmenilo a nič už nebolo rovnaké.