Počas svojho života dostaneme mnoho rán, ale žiadna nie je tak silná, ako smrť milovanej osoby. Najmä ak ide o rodinného príslušníka. V mojom prípade to bola mama. Zomrela deň po mojich narodeninách v mojom náručí. Dovtedy so mnou len máločo naozaj otriaslo. Ale toto... toto bola facka, ktorá uzavrela moju transformáciu. V ktorej som uvidel plnú silu smrti a všetko, čo s tým súvisí. A výsledok? Počkajte si.
3. január. Deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Mama ležala na posteli a spala. Celý čas som bol pri nej a dával na ňu pozor. Bol podvečer a šiel som si pustiť ďalší film. Ani neviem, či to vlastne bola irónia osudu alebo nejaký „morbídny" záchvat z mojej strany, alebo či práca kohosi (čohosi) iného, ale pustil som si Mladého Frankensteina. Snažil som sa pozerať, ale čosi mi stále hovorilo (doslova som to počul v ušiach): „Choď k nej a chyť ju za ruku."
Najprv som to ignoroval. Lenže tento „hlas" bol stále silnejší a silnejší a ja som začal nervóznieť. Nielenže som mal zas ten divný pocit, ale ešte sa mi zdalo, ako keby bol ktosi s nami v izbe. A ten pocit som mal už niekoľký deň.
Raz, pár dní predtým, mama spala a zrazu povedala: „Ešte nemôžem, nezvládnu to."
Áno, spala a povedala to niekomu! Ten môj šok sa opísať nedá! Spýtal som sa jej, že čo sa deje, ale ona fakt spala!
No a ako tam takto spala aj toho tretieho, tento hlas a to niečo, čo tam zrejme bolo celý čas, mi hovorilo, aby som ju chytil za ruku. Najprv potichu, pár krát po pár minútach, ale potom sa to začínalo stupňovať. Hlasnejšie a hlasnejšie, častejšie a častejšie, až nakoniec som nedokázal vnímať nič, len ten hlas. Tak som vstal, sadol si k mamine, chytil ju za ruku a v tom momente začal umierať.
Vedel som to. Cítil som to a o minútu neskôr to už bolo evidentné. Veľmi ťažko dýchala a začínala sa dusiť. Celý čas pritom mala zatvorené oči. Zavolal som sestru a tetu. Sestra maminu chytila za druhú ruku a ako sme ju držali, po pár minútach lapania po vzduchu vydýchla naposledy.
Nechcel som tomu veriť. Naozaj nechcel. Skúsil som, či jej bije srdce, ale nebilo a tak som na ňu zo zúfalstva skríkol. V tom otvorila oči a ja som takmer vyskočil z kože.
Dovtedy mala neprítomný pohľad. Celé týždne sme si neboli istí, či nás vôbec vníma, ale vtedy, vtedy sa dívala tak, ako som ešte nikdy nikoho nevidel dívať sa. Uprene tak, až som mal pocit, že vidí do mňa a skrz mňa. A najzvláštnejší bol ten pohľad. Ona čosi musela buďto vidieť, alebo vedieť. Musela. Inak si to neviem vysvetliť. Bol to ten pohľad, kedy človek proste vie a je si na sto... čo sto... tisíc percent istý niečím. A potom oči zavrela a odišla navždy. Na tvári mala zvláštny úsmev. Fakt, ona sa usmievala. No zároveň s ňou odišiel aj môj divný pocit prítomnosti niekoho alebo niečoho a zrazu sa atmosféra v izbe zdala byť „ľahšia":
Plne mi doplo čo sa deje a o čom je vlastne smrť, až keď sme ju prezliekali do oblečenia do truhly. Snažili sme sa čo najjemnejšie, najohľaduplnejšie, ale proste...
„Bože! Veď mi obliekame mŕtvolu!" zvolal som v úžase.
Neudržal som sa. Proste to zo mňa vyletelo a ja som bol v šoku.
Vtedy mi to došlo. Telo, to nič neznamená. Nie je dôležité. Sú to len nazbierané spomienky skrz genetiku, naše správanie sa k nemu a stravovanie, ale samo o sebe neznamená vôbec nič. Je to len nehybná kopa mäsa a kostí. Nie sme to my. Nikdy sme neboli a nikdy nebudeme. Smrť, tá nie je o zániku. Len maminu zmenila. Zmenila to, kým bola. Zo živého na mŕtveho, z prítomnosti na minulosť. A pokiaľ ide o jej dušu? Som si istý, že nech už je kdekoľvek alebo kýmkoľvek, skúša a objavuje nové veci, lebo dokým platí zákon akcie a reakcie a zákon zmeny, nemohla odísť úplne. Nemohla zaniknúť a kto vie, možno sa jedného dňa tam niekde stretneme. Ale už nebudeme matka a syn. Nikdy sme neboli. Jej telo mi dalo formu, tak ako babka s dedkom dali predtým formu jej, ale naše „JA", to rodičia nikdy nestvorili. To sa len stalo súčasťou tela na istý čas, aby neskôr mohlo prijať nové telo, novú formu a stať sa čímsi iným. Zakúsiť nový život, novú realitu. Áno, chýba mi, ale je to iné ako predtým...
أنت تقرأ
Stretnutie so smrťou ✔
روحانياتTento príbeh sa zakladá na skutočných udalostiach, ktoré som prežil. Môže znieť neuveriteľne alebo ako výmysel, avšak všetko v ňom je pravda. Či uveríte, nechám na vašom uvážení. Možno vám niečo dá, možno nie. A možno niektorí z vás prežili čosi pod...
