Stretnutie so smrťou ✔

3. Mŕtvi dedkovia

Tretia skúsenosť sa stala tri roky po mojom pokuse o samovraždu. Bol som doma len s mamou. Opäť som mal divný pocit už od rána a bol som dosť podráždený, neustále mysliac na dedka. V ten deň sme sa neuveriteľne hádali pre všetko možné aj nemožné, lebo som jednoducho reagoval... agresívne... aj keď som nechcel, ale cítil som sa naozaj veľmi nervózne a akosi mimo seba.

Večer mama došla ku mne do izby, že si ide spraviť niečo jesť, či teda chcem aj ja. No miesto odpovede som sa spýtal: „Je dedko v poriadku?"

To ju zarazilo. Nechápala, prečo sa naňho práve vtedy pýtam, aj keď vedela, že na tom nebol najlepšie, a že sa oňho musela teta starať, keďže my sme bývali v inom meste ako on. Povedala mi, že teta sa zatiaľ neozvala, ale že istotne by dala vedieť, keby sa niečo dialo.

Irónia osudu? Sotva to dopovedala, zazvonil telefón a volala teta, aby nám oznámila, že dedko zomrel. A ten divný pocit zas opadol. Než to mama dvihla, skonštatoval som, že to bude ona.

Potom, čo s ňou dovolala došla ku mne do izby zas a chcela mi to oznámiť, lenže predbehol som ju. Zamyslene, ale sebaisto, som povedal: „Viem, dedko zomrel..."

Padla jej sánka. Nechápala, ako som to vedel a pravdu? Nechápal som to ani ja. Doteraz to nechápem, ale vedel som to. Keď sa spýtala ako som to vedel, len som mykol plecami. Nevedel som, čo jej povedať. Že som to cítil? Alebo že som mal len takého tušáka? Nemal som čo povedať. Nakoniec, sám som vôbec netušil ako som to vedel. Proste som to vedel a desilo a miatlo ma to. Jediné, čím som si bol istý je, že ten pocit čo som mal bol identický s tým, ktorý som mal pri tej spolužiačke.

Hovoriac o vlastnom dedkovi, mám kamoša, o ktorom sa mi sníval sen. Boli sme v nejakých ruinách nejakého mesta a ocitli sme sa v nebezpečenstve. Čosi po nás proste išlo. Už si poriadne nepamätám, čo to bolo, len viem, že nejaké zviera. On bol v bezvedomí a ja som nemal ani poňatia, čo robiť alebo kam ísť. A potom sa tam objavila osoba starého pána v hnedom kabáte, bielymi vlasmi, výraznejšími črtami tváre, prívetivým úsmevom, hnedými očami a väčším znamienkom nad obočím. Odviedol nás niekam do bezpečia, do nejakého úkrytu v troskách a na to som sa zobudil.

Keď som to povedal tomu kamošovi, zarazil sa a začal sa na toho chlapíka vypytovať. Nechápal som síce prečo, ale popísal som mu ho ako najdetailnejšie som si len pamätal, vrátane hlasu alebo znamienok na tvári. Ten kamoš počúval, a potom sa na mňa zadíval. Povedal niečo, na čo nikdy nezabudnem: „Zaujímavé, že vždy, keď sa o mne niekomu sníva, som buď v bezvedomý, alebo spím, alebo som opitý na mol... jednoducho stále mimo."

Náhoda? Možno.

Potom pokračoval ohľadom toho pána, čo sa tam zjavil. Povedal, že podľa popisu to sedí na jeho zosnulého dedka. Najmä kvôli tomu znamienku nad obočím. Zase náhoda? Či snáď irónia? Ťažko povedať...