My life is a lie (Sk)

Žijem

Túto časť venujem Vanesske :) mojej super kamarátke :) 

..................................................................................................................

Človek dokáže v živote hocičo spackať, ale nič tak dokonale ako život.

Gabriel Laub

Ja som svoj život ale nespackala .To osud mi ho spackal .Volám sa Elizabeth Loverova .Narodila som sa 20. marca 1998.Mám 17 rokov .Otec mi zomrel keď som mala 15. Mia je moja matka ,ktorú zaujíma len cestovanie.Som jedináčik.Nemám priatela .Mám skvelých kamarátov. Mám 5 ročného zlatého retrívera menom George. Milujem zábavu .Hranica so značkou STOP pre mňa nejestvuje.

Oplatí sa mi žiť ? Alebo mám zomrieť ? Je možné že nič necítim ? Ako sa to vlastne stalo ? Prečo som šla vynadať Markovi? Pretože sa bojím o svoju kamarátku ? Alebo sa cítim niekedy osamote a len im to závidím ? 

Otváram oči a predo mnou sa zjavuje chladný biely strop.Pociťuje prudké bolesti v  boku.Otočím hlavu v ľavo a vidím ako mi steká infúzia priamo do tela.po tichu zašepkám ...som v nemocnici  .Pomaly dýcham a snažím sa rozpamätať čo sa stalo.Hrozne ma bolí hlava.Rozhliadnem sa lepšie po izbe .Všade sú chladné farby len biela a modrá.Pozerám sa von oknom a vidím že prší .Na kopcoch už nieje žiaden sneh .Posnažím sa sadnúť si no nejde to akoby som bola previazaná k posteli. Odkryjem zo mňa prikrývku a všimnem si ako mám obviazané brucho  a nohu.Náhle niekto zmačkne kľúčku na dverách .Pozerám sa ako dnu vstupuje vysoká štíhla postava a v rukách nesie tácku s obväzmi ,nožnicami a nejakými vodičkami.Len čo ma zbadá vykríkne.

„Nehýbte sa slečna Eliz ."Okamžite ku mne priskočí s radostným pohľadom v tvári. Začne ma prikrývať a kontrolovať môj stav na monitore počítača .„Ste v poriadku nebojte sa len čo sa viac preberiete všetko vám vysvetlíme."Zoberie telefón ,ktorý visel nad moju hlavu a začne s niekym telefonovať „Poprosím pána doktora Nikolasa na izbu číslo 5 slečna Eliz Loverova sa prebrala.

Len čo zložila telefón napadla ma otázka. „Čo je dnes za deň?"Moja otázka ju zrejme moc neprekvapila a pohotovo mi odpovedala .„Je pondelok 11.December."Mňa jej odpoveď naopak prekvapila . „Posledný dátum ,ktorý si pamätám bol 3.12 ." oznámila som jej tichým tónom hlasu.

„Áno  vtedy nám tu  priviezli vás ."Začala mi meniť infúziu.

„Kto ma tu priviezol a ako čo sa vlastne stalo ? čo mi je prečo mám oviazaný bok a nohu prečo si nemôžem ani sadnúť ? Prečo ? "Začala som nariekať .Pripadala som si ako malé dieťa .No nemala som na výber bola som zmätená. No len čo som otázku dopovedala do izby vstúpil vysoký muž mohol mať tých 25-30 .Hnedé krátke vlasy sympatický a nie na zahodenie . neverím ešte aj teraz si všímám mužov v takejto situácií. V ruke držal nejaké papiere a v druhej pero . Za ním prišiel ešte jeden . Postarší v bielom .

Sestrička ich hneď informovala o mojom stave a oni si niečo začali šepkať dívajúc sa na mňa.Ten zrejme 30 podišiel ku mne.Všimla som si jeho visačku s menom .Doktor Nikolas .Začal si ma obzerať ešte zreteľnejšie .„Teraz si vás prezriem ."prehovoril .Otvoril mi  prstami ešte viac oči a ja som za zahľadela do tých jeho zelených. Započula som ako sa rozpráva sestrička s tým druhým.Pán doktor ,ktorý sa zrejme už chystá do dôchodku sa jej spýtal či už dala vedieť mojej matke .Sestrička odvetila ,že nie a obidvaja sa vybrali smerom k dverám .Pomyslela som si ,že sa tu ani nemusí ukazovať vystačím si aj sama .Nikolas mi prezeral nohu a ja som naň začala chrliť množstvo otázok .„Prečo som tu ? Ako dlho som tu ? čo sa mi stalo ? Kto ma priviezol ?Sestrička povedala ,že mi všetko vysvetlite .A prečo si pamätám len odchod z tej kaviarne ?"

Zdvihol hlavu pozrel sa na mňa usmial sa a sadol si na postel.„Spomaľ dievča ,si ešte mladá všetko je v poriadku.Pekne pomaly .Po tom čo si s tým chalanom šla z tej kaviarne Do teba vrazilo auto .To auto dostalo šmyk vrazilo do teba a potom to bolo. Upadla si do kómi. A ten mladík začal okamžite volať záchranku .Priviezli ťa tu mala si zlomenú nohu pravý bok si mala narazený a mala si vnútorne krvácanie a otras mozgu tvoj stav bol v celku vážny.Držali sme ťa v umelom spánku pár dní.Môže ťa teraz bolieť hlava .Všetci tvoji kamaráti tu ihneď prišli a robili si o teba starosti .Dali sme vedieť aj tvojej matke."....„Mii lebo ona sa nedá nazvať matkou."Skočila som mu do reči .Pousmial sa ,chytil ma za ruku a dodal „Jasne Mii. Počul som niečo od tvojich kamarátov."

„Vidím ,že ste dobre informovaný a kde vlastne sú? Á čo ten vodič toho auto je v poriadku ? "Prehovorila som .

„Je v poriadku , vonku z ohrozenia života.Volá sa Marcel a má len 19 .Bolo by ho škoda.Tvoji kamaráti netuším . Ak by si čokoľvek potrebovala ozvy sa ."Prstom ukázal na červený gombík na stene .Vstal pozrel sa na monitor a odišiel.

„Vďaka! " Zvolala som naň.