Grayson Wilder

11.

❝Ellu som ľúbila, no niekedy boli dni kedy som ju z duše nenávidela. Rodičia ju milovali tak veľmi, že na mňa potom zostali len omrvinky z ich lásky. Chcela som aby Ella odišla, takže by na mňa rodičia mali viac času no keď sa tak naozaj stalo, rodičia sa mi venujú ešte menej ako pred tým. Nuž, nie je to ale depresívne?❞

Bolo desať a náš dom stále prázdny. Nebola som prekvapená, pretože rodičia prichádzali domov už keď som spala a odchádzali skôr než som sa prebudila.

Tentokrát sa mi to hodilo. Ešte pred pár rokmi som mala dohodnutú večierku, ale dnes už staré pravidlá neplatili a nahradili ich žiadne. Mala som v pláne ísť von a dozvedieť sa, čo je na tom čo Elliot povedal pravdy.

Pravdupovediac, dozvedieť sa len niečo bolo dosť zložité. Normálne nič podobné nevyhľadávam a je zložité si za jeden deň zohnať potrebné kontakty, no zistila som že aspoň na niečo sa Colin hodil. A taktiež som zistila, že dnes večer sa odohrávajú závody. Podvedome si predstavujem rýchle autá, pekné dievčatá a veľké peniaze, ako ktovie čo je na tom pravda. Aspoň to dnes zistím.

Z izby som si vzala kabelku a dala si do nej peniaze, mobil a kľúče ako aj od domu, tak aj od auta. Na svoje šestnáste narodeniny som dostala starý, škaredý zelený jeep ktorý však zaujal špeciálne miesto v mojom srdci.

Keď som nasadla do auta, ako prvými som prechádzala upravenými uličkami miestnych bohatších ľudí, no čím bližšie som sa dostávala k miestu závodov, tým škaredšie a zatuchlejšie to tam vyzeralo. Prekvapene som sledovala tmavé ulice, o ktorých som ani nevedela že existujú.

Cesta nebola dlhá aj napriek tomu, že sa mi to zdalo ako večnosť. Idem urobiť blbosť. Mala by som sa otočiť a zabudnúť na to, že nejakého Wildera poznám. Prinášajú so sebou len problémy, čo zistila už aj moja sestrička. Mala by som si vziať príklad, no namiesto toho robím presný opak. V duchu som si nad sebou povzdychla a viac sa na seba hnevať nedokázala, lebo sa predo mnou objavilo veľké parkovisko.

Tým veľké myslím fakt obrovské, ktoré svietilo už z diaľky. Len vďaka tomu že sme boli až za hranicami mesta nás nebolo vidno, no aj napriek tomu ma zužoval stiesnený pocit že by sem vlastne ktokoľvek mohol kedykoľvek prísť. Napríklad taká polícia. Z okolitých reproduktorov na mňa hučala popová hudba a zmes hlasných rozhovorov. Na okrúhlej dráhe sa už pomaly stavali autá. Neboli vôbec také pekné a nablýskané ako som si predstavovala, no aspoň vyzerali rýchle.

Svoj starý jeep som zaparkovala čo najďalej sa len dalo a opustila som ho, aj napriek tomu že sa mi vôbec nepáčilo nechávať ho tu samého s týmto typom ľudí. Naposledy som sa obzrela dozadu a zhlboka sa nadýchla. To dám. Všetko bude v pohode.

Dostať sa k dráhe bolo zložité, najmä keby sme počítali koľko ľudí som musela odtrčiť aby som vôbec prešla. Po pár veľmi dlhých minútach som sa dostala na dosah áut a začala som sa obzerať. Možno som  mohla trošku predvídať a zistiť si v akom aute presne je Grayson, ale teraz na tom už nezáleží. V tejto situácii nepomôže ani google.

V tom som ho zbadala. Opieral sa o staršie strieborné auto, hneď v prvej rade z troch. Pred tým než stihnem stratiť odvahu som sa k nemu vydala a ignorovala zvedavé pohľady ostatných. Tesne pred tým než som došla k autu zaliezol na miesto vodiča a ja som ho nasledovala. Na miesto spolujazdca. Správne.

Keď som zabuchla dvere, trocha sa strhol a nechápavo sa na mňa otočil. Ignorovala som ho a s roztrasenými prstami sa pripútala, aby som ukľudnila svoje roztekané nervy.

,,Mám sa pýtať, čo tu robíš?" ticho sa opýtal.

,,Radšej nie."

Medzi nami sa rozhostilo ticho, ktoré som nemienila prerušiť.

,,Naozaj sa-"

,,Buď ticho, " zahriakla som ho. Grayson sa na mňa divne zadíval (vôbec neviem prečo) a zdvihol ruky.

,,Dobre, dobre. Už som ticho zlatko," usmial sa. Prudko som sa nadýchla a škaredo sa naňho pozrela.

,,Už nikdy, nikdy, mi tak nehovor," vyhrážala som sa. Grayson sa na mňa znova divne zadíval a ja som to už nevydržala a odvrátila pohľad.

,,Prepáč, troška som pil. Tak úplne mi to nemyslí." Tentoraz som sa divne pozerala, ale Grayson si to ani nevšimol. Nastavoval si zrkadielko a kontroloval benzín.

,,Robíš si srandu, však?" opýtala som sa neveriacky.

,,Samozrejme že nie," zasmial sa. A teraz si dávaj pozor, za pár sekúnd štartujeme.

Dobre. Dobre. Dýchaj.

Sama na sebe som sa zasmiala, na tom aká som hlúpa a do akej blbosti som sa znova namočila.

,,Tri," ozval sa zvonka zvuk mužského hlasu.

,,Dva."

Znova som skontrolovala svoj pás a dúfala v to, že dnešok prežijem.

,,Jedna!"