Forced to be yours - pokračovanie

14.

Harry sa trochu zľakol keď ho vysoký chlap chytil za zápästie a rýchlo ho ťahal za sebou. Harry netušil kam ho Daniel berie, nevedel či mu môže veriť ale aj tak bol ticho a nasledoval ho. Prešli do miestnosti ktorá slúžila ako Danielova izba v tomto konkrétnom sídle a Dan obratne zamkol. ,,Buď chvíľu ticho maličký. Neboj, pomôžem ti sa odtiaľto dostať, chcem odčiniť všetko čo som tebe aj Louisovi spravil, prepáč. Môžeš mi veriť, dokonca som dohodnutý aj s tvojim snúbencom, takže je všetko v poriadku. Keby ťa nenájdem ja, mali by sme to o dosť komplikovanejšie, takto len musíme nepozorovane opustiť dom." vychrlil na mladého chlapca starší. Harry prekvapením skoro ani nežmurkol a vykoľajene pozeral do tváre Daniela. Harrymu sa nezdalo, že by Daniel klamal, ale aj tak nevedel, či bolo správne mu veriť. Lenže čo iné mu teraz aj ostávalo, že? Zrazu sa miestnosťou ozvalo hlasné zaklopanie. Daniel Harrymu naznačil, nech sa schová a pomaly prešiel ku dverám. Otvoril ich a uvidel svojho otca, ,,Áno, otec?" povedal otrávene. ,,Daniel, ty si tu, ja len že to malé kučeravé decko zdrhlo a už celkom dlho sa s ním hráme na mačku a myš. Keby si ho tu niekde zazrel, doveď ho ku mne, dobre?" Dan prikývol a už zatváral dvere, nemal záujem sa so svojím otcom ďalej baviť. Chvála bohu to starší pán rešpektoval a odišiel, ako vždy. 

Prešli asi dve hodiny a Danielovi stále zvonil telefón na ktorý mu chodili správy od Louisa aj Liama s rovnakým obsahom. Chceli vedieť kde je, prečo mu to tak trvá, či niečo zistil a dokonca našiel aj výhražky. V dome sa to trochu ukľudnilo a tak obaja mohli opatrne so všetkou obozretnosťou prejsť k autu a vyjsť na cestu do časti Londýna kde sa nachádzal Louis. Cestou mu ešte napísal správu v ktorej sa ho pýtal na miesto stretnutia, písal aj, že je na ceste a musia sa stretnúť. To, že viezol jeho priateľa si chcel nechať ako prekvapenie.  

Harry sa celú cestu pozeral z okna, nemohol sa dočkať na stretnutie s tak dôležitou osobou v jeho živote. A to sa nevideli len niekoľko dní.. Keď konečne auto zastavilo, za oknami spoznal dobre známy Londýn. Stáli pred nejakým hotelom a Daniel vystupoval, Harry to moc nechápal. ,,K-kam ideme?" spýtal sa so strachom v hlase keď aj on pomaly a neisto vystúpil z auta. Daniel s uchechtnutím pokrútil hlavou nad chlapcovou nedôverou a strachom, no nič nepovedal, len sa rozišiel ku vchodu. Harryho to vystrašilo ešte o niečo viac, no nasledoval ho dovnútra. 

Louis už na mieste stretnutia dávno čakal. Nemohol sa dočkať, čo mu Daniel prezradí, tak strašne už chcel mať Harryho pri sebe. Započul klopanie na dvere a tak rýchlo trochu pootvoril, cez škáru videl Daniela a tak dvere otvoril úplne s plánom ho vypočuť, lenže zamrzol keď uvidel vystrašené zelené oči. Mohol to byť naozaj on? Vážne Harry stál pred dverami? Toto sa Louisovi motalo hlavou niekoľko sekúnd kým sa nespamätal a niekoľko krát nezažmurkal. ,,Hazza?" šepol so slzami na krajíčkoch. Harry sa so slzami stekajúcimi po líčkach hodil Louisovi okolo krku a tak sa začalo pevné objatie. Louis sa s Harrym v rukách niekoľkokrát so smiechom zatočil a keď ho položil na zem, konečne spojil ich pery. Danielovi Louis rýchlo poďakoval a ten sa už radšej rýchlo poberal preč. ,,Chýbal si mi, Lou" vydýchol Harry a pohladil Louisovu tvár. ,,Ty mne tiež, curly" odpovedal Louis a usmial sa ešte širšie než doteraz. 

Cestou domov sa Louis nemohol prestať pýtať otázky typu či je Harry v poriadku, či mu nič nespravili, či mu neublížili a podobne. Harry sa nad prehnanou starostlivosťou svojho priateľa začal smiať, aj keď podvedome zakrýval zúfalstvo. Louis mal skrátka až moc otázok, ktoré stále opakoval. 

~~~

Ďalšie dni ubiehali v podobnom znení. Louis Harryho nespustil z očí. Ráno ho viezol do školy ako zvyčajne, po škole ho vyzdvihol a išli spolu do kancelárie kde Louis neustále na niečom pracoval a nemohol sa venovať svojmu priateľovi. Harry pri ňom zvyčajne sedel a díval sa na neho alebo si písal úlohy. Nemohol sa ani prechádzať po budove, Louis sa o neho skrátka až moc bál. Tak to bolo aj v dnešný deň, Harry mal už všetko do školy dávno spravené a ostávalo mu len sedenie na stoličke a pozeranie do steny. ,,Louiii?" zatiahol schválne a svoje zelené oči presunul na Louisovu postavu za stolom. ,,Áno, zlato?" po chvíli aj zdvihol zrak od monitora a usmial sa na jeho mladého anjela. 

,,Keď si budem moc moc moc dávať pozor, môžem ísť domov? Nudím sa a ešte som si aj zabudol knihu."

,,Harry.."

,,Prosím."

,,Nie, čo ak sa ti niečo stane? Za rok čo sa poznáme si stihol prejsť depresiami, ležať v nemocnici a ešte ťa aj uniesli. Možno som ti doniesol smolu ale som až moc sebecký na to, aby som ťa nechal ísť."

Harry prešiel bližšie k Louisovi a s úsmevom sa mu posadil na kolená. ,,Aj ja ťa milujem a určite nenosíš smolu, skôr si do môjho života priniesol šťastie, svetlo a lásku" venoval mu detskú pusu na pery. ,,Ale určite sa mi nič nestane" dopovedal a obmotal si ruky okolo jeho krku. 

,,Harry.."

,,No tak Louis, láska prosím."

,,Harry nie. Prepáč srdiečko ale je to nebezpečné."

,,Tak sa pôjdem prejsť iba po budove, donesiem ti kávu, hm?"

,,Stále sa cítim lepšie, keď ťa mám na očiach, niekto by ti mohol ublížiť."

,,Achh, tak mi aspoň povedz, čo to tu robíš."

,,Ehm.. Plánujem jednu akciu."

,,Ako to myslíš? Nemáš na také veci ľudí?"

,,Nemyslím spoločenské akcie na ktoré so mnou chodíš, ani ples ani nič podobné.."

,,Tak potom čo?" 

,,Vieš, Harry... Vedel som, že raz na túto tému dôjde a bál som sa toho, pretože viem, že ti to musím povedať. A vážne sa bojím ako zareaguješ a doteraz som ti to nepovedal len preto, aby si zostal v bezpečí, lenže ani to ťa neochránilo pred tým, aby ťa uniesli a-"

,,Lou, nemusíš mať strach, milujem ťa a navždy aj budem, nech je to čokoľvek."

,,Naozaj?" 

,,Naozaj."

—————————————
Bože viem že to pridávam v poslednej dobe úplne strašne ale už sa snažím to urýchliť a dostať sa ku koncu. Vlastne koniec mám v hlave vymyslený úplne od začiatku takže by to mohlo ísť rýchlo 😂 Vážne už len pár udalostí ktoré ako sa poznám rozpíšem na viac než len pár kapitol 🤦🏻‍♀️ a bude reálny koniec ku ktorému som vymyslela jednu špeciálnu kapitolu, niečo ako epilóg. Ďakujem za prečítanie a prepáčte mi to moje pomalé vydávanie 😅