Nevinný sen | [h.s.]

03 | where do broken hearts go

03 | where do broken hearts go
september

„Mám to!" skríkla som do telefonu, nalepeneho na uchu, kým som bežala po prázdnom chodníku. Bolo niečo po siedmej a nikde nikoho.

„Máš čo?"

„Knihu. Chcú mi vydať ďalšiu knihu!"

„Páni, Zoja. To je skvelá správa. Mali by sme to osláviť. Zastavíš sa dnes večer?"

„Skúsim sa zastaviť. Od ďalšieho týždňa toho budem mať vyše hlavy, takže si doprajem predbežné voľno. Pokeckáme večer, dobre? Práve bežím cez Hampstead Heath."

V to ráno, v ktoré som odišla od Harryho sa na mňa začalo usmievať šťastie. Vrátila som sa bytu a písala celé dva dni ako divá. Bez prestávky, s kopou sĺz a smiechu. Na konci týždňa som mala dopísanú knihu a prekvapivo stačil len mesiac na to aby ju publikovali. A dnes som mala znova šťastný deň, pretože mi moje vydavateľstvo poslalo mail so slovami, že kniha číslo tri uzrie svetlo sveta.

Harry sa odvtedy neozval, no cítila som, že je to tak lepšie. V to ráno sme sa nedostali k tomu aby sme si vymenili čísla, no možno to tak bolo najlepšie. On odišiel písať nové album a ja som ostala v Londýne pracovať. Klamala by som ak by som povedala, že som si párkrát nezisťovala kedy sa vráti. Jeho slová mi vŕtali v hlave každý večer a nemohla som kvôli nim spať.

Nájdem si ťa.

Kto povie niečo také a potom od vás navždy odíde? Harry. Len Harry.

Možno som mala byť rovnako spontánna ako v onen večer a mala som mu napísať na Instagram správu so slovami Čauko Harry. Kedy si ma nájdeš?

O našom spoločnom zážitku som nikomu nepovedala. Tú spomienku som si chránila ako oko v hlave, pretože som vedela, že to bude to posledné čo mi po ňom ostane. Čo by to bolo za spomienku ak by o tom niekto vedel?

Bola som si istá, že v dnešný deň ma už nič neprekvapí, no znova som bola zrušená na plnej čiare v momente ako do mňa niekto narazil a ja som skončila na zemi ubolená s rukou na nohe, ktorá ma neskutočne bolela.

„Ste v poriadku?"

Pri uchu sa mi ozval chrapľavý hlas. Musela som prekrútiť očami. Žijem v Londýne už skoro piaty rok a stále som si na to nezvykla. Boli časy kedy som britské prízvuky zbožňovala.

Zbožňovala som hlas Josepha Morgana. Fajn, klamem. Vždy ten hlas zbožňujem.

Pravda je ale taká, že odkedy žijem tu, na britský prízvuk som si zvykla a nevzrušujem sa nad ním. Spomínam si ako som tu bola na internáte prvé dni, mali sme zoznamovací týždeň a ja som sa stále dokola pýtala chalanov z môjho poschodia hlúpe otázky len preto, pretože som sa nedokázala nabažiť ich hlasu.

„Dúfajte, že tá noha nie je zlomená."

Povedala som nevrlo a stále sa držala za nohu. Pohľadom som rýchlo skĺzla ku mužovi čupiacemu predo mnou.

Mal na sebe čiernu mikinu, vlnité vlasy mu schovávala veľká čiapka a oči boli ukryté za slnečnými okuliarmi. V ušiach mal slúchadlá, v ruke držal svoj mobil a neustále sa obzeral akoby niekoho hľadal.

„Mala by si sa posadiť."

Neušlo mi, že mi začal tykať a tvár mu zdobil jemný úsmev. Chcela som sa hrať na drsnú, ale bolesť v nohe stále neustupovala a tak som sa nechala zlákať britským hlasom.

Rukami ma podoprel a spolu sme kráčali ku najbližšej lavičke. Bola prázdna. Našťastie. Vzhľadom na to, že je niekoľko minút po siedmej je pri nás len minimum ľudí.