Nevinný sen | [h.s.]

01 | meet me in the hallway

01 | meet me in the hallway
júl

Znova som skontrolovala mobil a prekrútila očami keď som si tam našla ďalšiu správu. Už hodinu prelietavam ulicami Londýna, pretože mám posledný týždeň na dokončenie knihy a všetka inšpirácia sa vyparila. Moja kamarátka Grace z bytu odvedľa mi za poslednú hodinu poslala asi desať správ s otázkami typu Žiješ? Nezavreli ťa? Nespíš?, pretože povedzme si úprimne asi nie je celkom zdravé jazdiť unavená autom o jedenástej v noci kvôli nedostatku inšpirácie.

Zastavila som v štvrti Hampstead, vzala mobil do ruky a naštvane ťukala do mobilu. Bruškami prstov som si pomasírovala spánky a znova dupla na plyn. Spomalila som vo chvíli ako som zahliadla chlapa v šiltovke obklopeného bandou, možno šiestich veľkých mužov. Chlap bol od nich vyšší a nevidela som mu do tváre, no nie som hlúpa aby mi nedošlo čo sa deje alebo čo by sa mohlo stať.

Dráma. Dráma. Dráma. Konečne.

Pristavila som hádam dva metre od nich, stiahla okienko, priložila si mobil k uchu a začala nahlas rozprávať. Za iných okolností by som sa pri nich bála pristaviť, no práve teraz som v sebe mala toľko adrenalínu, že by ma dokázali prehovoriť aj na bungee jumping.

„Áno, štvrť Hampstead. Všetci majú oblečené čierne mikiny a na hlavách kapucne. Nevyzerá to ako priateľské stretnutie. Mohli by ste sem niekoho čím skôr poslať? Nerada by som bola svedkom vraždy."

V sekunde ako započuli môj hlas sa obrátili mojim smerom a ja som sa autom znova priblížila bližšie. Šesť párov očí na seba zhrozene zazerali, až napokon jeden z nich povedal niečo tomu v šiltovke a zdúchli preč.

Som hrdina. Som hrdina. Hah.

„Si v poriadku? Potrebuješ zviesť?"

Pristavila som ku neznámemu a konečne sa mu zahľadela do tváre. Pár zelených očí, ktoré by každý spoznal. Niekoľko sekúnd na mňa nedôverčivo hľadel až napokon potriasol hlavou, obišiel auto a sadol si na miesto spolujazdca.

„Ukradli či ublížili ti nejako?" spýtam sa keď si zapasuje pás.

„Oni, ehm, mali nôž a chceli peniaze. Ďakujem za záchranu. Veľmi si to vážim. Skutočne."

„Žiaden problém. Som Zoja, len tak mimo to."

„A ty si?" spýtam sa s úsmevom a moja otázka ho očividne prekvapí, pretože na mňa ticho hľadí až napokon vydýchne a konečne odpovie.

„Harry."

„Pekné meno." poviem a škerím sa od ucha k uchu, no on neodpovedá, len sa usmeje a pozerá von oknom.

„Predpokladám, že máme namierené na policajnú stanicu, však?" pýtam sa a on kývne hlavou. Prečo so mnou nekomunikuje, dočerta?

„Nie som slepá a pravdepodobne si z toho incidentu poriadne vyvedený z miery. Ehm, ja v tejto štvrti nežijem, preto neviem kam mám vlastne ísť tak, čo by si povedal na to ak by si mi s tým pomohol?"

„Oh, jasné. Prepáč. Najrýchlejšia cesta bude ak pôjdeš po Frogonal Lane. Na štvrtej odbočke doprava a potom celý čas rovno."

Kývnem hlavou a zívnem si. Z rádia sa ozve pesnička Sign of the times a ihneď očkom skočím na Harryho, ktorý ale nevyzerá, že by vnímal čo sa okolo neho deje. Oči ma privreté a zrýchlene dýcha. Bože. Musí z toho byť riadne vkeli.

„Túto pieseň zbožňujem! A čo ty?" vykríknem a zvýšim hlasitosť.

Konečne otvorí oči, spýtavo na mňa hľadí a keď konečne pochopí, len sa znova usmeje a zašepká: „Ďakujem."