Tajný život

Kapitola 7

Precitnutie do reality tentokrát nastalo až doma. Po náročnej noci som sa nenápadne zložila na gauči a zrazu sa mi točila nielen hlava, ale i myšlienky v nej. Prúdili hore a dolu a nedali mi pokoja. Vanesa, si obyčajná štetka, kričalo na mňa moje naštvané podvedomie. Oči mi zaliali slzy. Prečo som to znovu urobila? Smutne som nazrela na displej svoje smartfónu, ktorý ma tlačil priľahnutý vo vrecku nohavíc, preto som ho musela odtiaľ rýchlo vydolovať. Za celú noc mi môj manžel ani jediný raz nezavolal. Nenapísal mi žiadnu správu. Netrápilo ho, kde toľký čas trčím. Prečo by som vlastne mala mať výčitky? Iba som si dopriala to, čo mi doma chýba. Ach, toto znie strašne sebecky. Som mrcha. Tak či tak som jednoducho iba obyčajná sviňa. Nesmiem to robiť. Už viac nie...

Čím viac som nad ďalšou nocou strávenou s Dávidom premýšľala, tým viac som si bola istá, že pocit viny teraz už rozhodne nie je jediné, čo ma ťaží. Oveľa viac ma sužovalo, že ostatná noc nebola iba o sexe. Dávida som nedokázala dostať z hlavy. Nech som sa akokoľvek snažila, všetky moje úvahy naberali vždy iba jediný smer. Ako ho vytesnať z mysle? Toto by sa už nemalo opakovať. Lenže ja momentálne netúžim po ničom inom viac...

*

„Áno?" Naveľa sa mi podarilo zodvihnúť sa z gauča a vziať zo stola svoj mobil, dotieravým vyzváňaním ničiaci to sladké ticho, ktoré moja duniaca hlava v tej chvíli naozaj potrebovala.

„Čau princezná! Dnes by som ťa rád niekam zobral, čo ty na to?" Spoznala som na druhej strane linky Marcelov hlas. Sršalo z neho šťastie a pozitívna energia, ktoré som mu iba veľmi nerada musela zničiť.

„Ahoj, prepáč, dnes sa na to necítim. Je mi naozaj zle, asi na mňa niečo lezie," zaklamala som. Vlastne som klamala znova. Klamem stále. Klamanie sa stalo za posledné týždne doslova mojím životným štýlom. Prišlo mi zle samej zo seba. Potrebujem záchodovú misu. Akútne!

„Ach, sakra, to ma mrzí. Daj vedieť, keď budeš okej, dobre zlato?" Vyslovil s nádejou v hlase, no mne v tej chvíli prišlo skutočne nevoľno a pocítila som nevyhnutnosť vyprázdniť obsah svojho alkoholom zaťaženého žalúdku.

„Mhm," odvrkla som so zatvorenými ústami, bleskurýchle ukončila hovor a rozutekala sa na záchod. Stihla som to v poslednej sekunde...

Unudene som zaujala pozíciu na mojom obľúbenom kresle v rohu obývačky a schúlila sa do teplej deky. V telke bežal teleshopping, ale mne bolo absolútne ukradnuté, čo mi bude robiť podmaz k nepríjemným myšlienkovým pochodom brázdiacim zákutia mojej mysle. Zas tu iba nečinne sedím a akurát sa zbytočne utápam v depresiách. Ešte aj to blbé počasie mi svojím plačúcim závojom dnes dáva jasne najavo, že negatívne myšlienky sú absolútne na mieste.

Prečo som toto dopustila? Kde som spravila chybu? Prečo o mňa vlastný manžel nezakopne ani len myšlienkami? Je mu totálne ukradnuté čo so mnou je. Nezaujíma ho ako sa cítim a čo prežívam. Netrápi sa tým, že posledné týždne stále niekam utekám. Nehľadá v sebe chyby a nehľadá ani dôvody môjho konania. Vlastne ho absolútne ignoruje. Kam sa vytratila všetka neha, láska, city? Kam zmizol človek, do ktorého som sa pred rokmi beznádejne zamilovala? Nemiluje ma - inak si to vysvetliť neviem. Stali sa z nás obyčajní spolubývajúci, ktorí vedľa seba existujú, pretože musia. Prisahám, že ešte aj s tou šialenou exotkou, ktorá bola dva roky mojou spolubývajúcou na intráku na výške, som mala bližší vzťah, ako s týmto tu. A to každý večer húlila trávu a počúvala Boba Marleyho. Potom sa vždy ráno pokúšala o nirvánu pri jóge, z ktorej ovládala iba základné pozície...

Myslím, že už nemá význam to ďalej naťahovať. Mala by som mu povedať čo cítim. Musím ho nejakým spôsobom donútiť, aby ma aspoň jediný raz vypočul. Možno to pomôže, možno sa potom zmení a všetko bude inak. Opäť mi dá všetko, čo mi dával kedysi a čo by si mali manželia navzájom dávať úplne bežne - porozumenie, vypočutie, priateľstvo, lásku, objatia... A možno aj nie...

Priznám sa mu. Poviem mu, že som ho podviedla a už niet cesty späť. Som obyčajná štetka a jediný, kto za to môže, je iba on. Spravil zo mňa nudnú, slabomyseľnú trosku, ktorej už nezáležalo ani samej na sebe. Do môjho života museli prísť dvaja iní chlapi, aby som svoje myslenie konečne otočila naruby a spamätala sa z dlhé mesiace trvajúcej depresie, ktorá mi ničila život viac, než by si bol ktokoľvek pomyslel.

Neviem, kedy nastal ten zlom a Juraj o mňa stratil záujem. Dodnes neviem, čo bolo spúšťačom všetkých mojich ťažkých dní. Netuším, či to bola skutočne depresia alebo iba niečo, čo jej predchádza. Tie týždne predtým, než som v jednu osudnú noc v bare spoznala Marcela, však boli utrpením.

Najprv som prišla o svojho milovaného psíka, Sofiu, ktorý mi bol dlhoročným parťákom v ťažkých chvíľach a verným spoločníkom v každej situácii. Neskôr nás po siahodlhom trápení s množstvom diagnóz opustil môj otec. Do toho všetkého o pár týždňov neskôr mojej mame diagnostikovali rakovinu práve v čase, keď sme sa s Jurajom kvôli jeho práci presťahovali na opačný koniec republiky. Cítila som sa vinná za to, že som mamu v ťažkých chvíľach musela nechať stovky kilometrov od seba. Obviňovala som sa z toho, keď sa jej stav zhoršoval, pretože som nemohla byť pri nej a podporiť ju. Cítila som sa previnilo a nadobudla som pocit, že v mojom živote už nič nemá význam. Po niekoľkých týždňoch sa však jej stav, vďakabohu, zlepšil...

Kvôli Jurajovi som ale prestala mať rada samu seba. Všetko sa mi na mne zdalo odporné. Nepáčili sa mi moje vlasy, pery, príliš som vnímala vrásky, ktoré sa mi objavovali po celej tvári. Po odchode zo zamestnania, ktoré ma iba ubíjalo, som si dlho nedokázala nájsť nijakú prácu. Rozposlala som desiatky životopisov do všemožných firiem. Nemala som veľké očakávania, no dúfala som, že s mojím odborom a skúsenosťami si nájsť novú pracovnú pozíciu bude úplná hračka. Opak bol však pravdou a mne nepomohli ani známosti, ani titul a dokonca ani fakt, že som žila vo veľkomeste s obrovskými možnosťami. Zostala som doma, čo sa podpísalo na mojej váhe. Z ultra štíhlej postavy modelky sa zrazu stala škaredá, rozkysnutá Bridget Jonesová, ktorá nemala silu na nič iné, iba ľutovanie samej seba. Za jeden večer som pred televízorom zožrala balík pukancov, veľkú čokoládu a tri nanuky. A ani štipkou svojho vnútra som sa za to necítila vinná. Je to predsa moje telo, ktoré môjho chlapa absolútne nezaujíma, no nie?

Jurajove odmietavé postoje sa značne podpísali aj na mojom sebavedomí. Prestala som samu seba vnímať ako peknú, príťažlivú ženu. Postoj voči mne samotnej zmenil nie len moje vystupovanie, ale i správanie voči druhým ľuďom. Bola som odmeraná, drzá a večne nespokojná.

Dnes už viem, že tak hlboko znova klesnúť nechcem. A práve preto začnem chodiť do fitka, nájdem si novú prácu a zmením svoj život k lepšiemu. A začať môžem práve s rozhovorom s Jurajom...

V dnešnej časti ste sa dozvedeli trochu viac o Vanese a jej živote a pocitoch. Ako to vnímate? Myslíte si, že sa nakoniec porozpráva so svojím mužom a vyjasnia si celú situáciu? 🤔

P.S. - nové časti pridávam momentálne v utorok a piatok - snáď ste to stihli zachytiť 😉.
Pekný deň,
-M.